July 2010

Obstreperous order

30. july 2010 at 20:33 | Charlie |  I´m not there
Ech. Rozvášnené poradie.

Z duše neznášam
  • Keď predo mnou z fľašky/fľaše (džoukík) pil fajčiar, uznávam len samo -vyprodukovaný decht
  • Teplé mlieko
  • Keď sa konečne naučím sťahovať videá z Youtube a v mobile mi mešká zvuk za obrazom, takže mám z toho veľký exkrement (i keď v niektorých videách ten zvuk FAKT nie je potrebný)
  • Keď ma ľudia vyslovene ignorujú, nemusia sa so mnou rozprávať ale nech mi to povedia :)
  • Keď niekto opovrhuje druhým pre veci, ktoré robí on sám
Z celého srdca milujem
  • Keď ma niekto chytí za ruku keď sa bojím pri polnočnej prechádzke lesom a rozpráva sa so mnou o oveľa strašnejších veciach
  • Večerné debaty s Ellie/Daisy/June
  • Keď June cez trápne chvíľky ticha spôsobených smrteľnou únavou cituje úryvky z ľúbostných básní, ktoré som jej napísala
  • Keď som príjemne unavená po dvoch dňoch bez spánku (hypnagogický stav za spánok nepočítam), lebo mám na práci iné veci ako spať :)
  • Keď mi Meg po vášnivej noci povie: "Mona Lisa, usmej sa na mňa", lebo si z nevysvetliteľných dôvodov myslí, že sa podobám na Monu El.
Viete aké je to byť na smrť unavená? Skvelé ♥

Nevertheless negligence

26. july 2010 at 22:40 | Charlie |  I´m not there
Predsa len nedbalosť.

Skúsme niečo iné. Keďže hodinové štelovanie japonského DVD/VHS systému babke, ktoré vyjde navnivoč po jej trojsekundovom zásahu nepovažujem za dostatočnú tému na hĺbkovú analýzu, tak som sa rozhodla takto. A hoc s tým nebudete súhlasiť, je mi to jedno, ale keď otvorím tento článok ja, tak musím neskromne podotknúť, že takto pekne tu ešte nebolo. A to že som zjavne obmedzená jednou profesiou si nevšímajte. Je to pracovná degenerácia. Teší ma.


Midnight Moonlight

24. july 2010 at 10:37 | Charlie |  I´m not there
O 5 mesiacov sú Vianoce. Jupí. Dni, keď som mala rada leto sú nenávratne preč, rovnako aj moje šťastné obdobie a už sa teším na zimu. Keď teplota nevystúpi nad desať stupňov, keď sa v noci budem prikrývať paplónom až po uši, keď bude snežiť....Ách.

Ale, keďže zima je ešte ďaleko, tak sa snažím tešiť z bližších vecí. Budúci týždeň asi pôjdem stanovať k June. Teším sa, ale zároveň sa nehorázne bojím. Za dedinou, kde býva June je totiž jazero.Viete čo to znamená? Všade budú žaby. A čoho sa najviac bojí Charlie? No predsa žiab. Všade sú žaby, neexistuje hnusnejšieho stvorenia ako žaba. A ak to bude mať priebeh ako minule...tak som v koncoch. Minule to bolo super, to hej, len som mala smrteľnú dávku adrenalínu v krvi. Pred večerom sme hrali futbal, potom hru, ktorú som sa neúspešne snažila pochopiť a večer sme založili ohník, ktorý sme chceli udržať celú noc. Asi do druhej tretej ráno sme boli všetci čulí, a potom sme po jednom začali odpadávať. Vydržali len skalní. June zaspala ako prvá, aj s ostatnými dievčatami, ktoré som ja veľmi nepoznala. Tak som ostala hore s Minnie, Belly, Audrey a s so sestrou June, s Maddy. Za dedinou a za jazerom bola ten večer nejaká párty, tak Minnie s Audrey dostali neskutočne skvelý plán, a to ísť sa tam pozrieť. Tak sme sa s Belly pridali k nim a Maddy vravela, že bude udržovať ohník, že aj tak dlho nebudeme. To bolo asi o pol tretej ráno. Všade bola tma, a všetky lampy boli zahasené. Išli sme cez les (!) v noci, potom okolo jazera (!) v noci. Okrem toho Audrey ma stále strašila. Cestou tam sme utekali pred líškou (!!). Keď sme boli za lesom, prisahala som že tou cestou už nikdy nepôjdem. Tak sme išli pozdĺž jazera ďalej, až sme sa dostali relatívne blízko k tej párty. Všetci vrieskali, hudba išla na plné pecky a pochybujem, že v tom bol len alkohol. Po tom, čo sme odhovorili Audrey od nápadu ísť k nim (!) som sa už tešila naspäť k June. Vtedy však Minnie zazvonil mobil a zrazu sme boli v centre pozornosti. Tí za jazerom na nás začali kričať, či sa nepridáme, a zatiaľ čo sme zapchávali Audrey pusu, aby nič nehovorila, lebo im chcela potvrdiť účasť, vyštartovalo od nich auto smerom k nám. Potom som sa len stačila obzrieť a to už sme bežali. Cesta dole kopcom trvala asi polhodinu, čiže hore asi hodinu, pomalým tempom. K lesu sme dobehli, a keď sme sa skryli pred autom za veľký kríčok aj cez moju nevôľu (Radšej sa nechám znásilniť, ako by som si mala čupnúť k žabám), tak sme si mysleli, že nás už nič nečaká. Potom sa ale z lesa ozval rev, a vtedy sme si spomenuli, že nám June aj jej otec hovorili, že v lese je teraz veľa medveďov.... Cestu cez les, ktorá by inak trvala dobrých dvadsať minút sme zvládli behom za necelých desať. K tomu pár netopierov, žiab a bola som na čele skupinky. Samozrejme s vreskotom, ako len my vieme.... Keď sme zastavili už v obývanej časti dediny, pri krčme, spotené, unavené a vystrašené, tak sme sa všetky začali smiať. Smiali sme sa tak, že sme sa po zemi váľali, asi 15 minút. Keď sme sa vrátili, bolo už asi pol piatej ráno a konečne sa rozvdiňovalo. Maddy už zaspala, oheň vyhasol, my sme potom ešte kúsok sedeli na lavičke, na ktorej sme večer predtým opekali a potom sme si všetky štyri ľahli k spánku na dve hodiny do stanu pre jednu osobu. Ale spala som ako zabitá. Ráno som sa zobudila vyspatá, a keď June povedala, že dúfa, že sme sa dobre vyspali, a Minnie s Audrey sa začali smiať, tak som pochopila, že to nebol sen... Tento rok by som asi nič podobné už neprežila, a nie som si istá, či by som niečo také chcela znova prežiť.

Takže snáď to nebude horšie ako minuloročná stanovačka. Potom bude škola, tertí ročník, nová hokejová sezóna (Jupí), Vianoce, prázdniny, sedemnásť, vysvedčenie, Veľká noc (i keď na tú sa nijak zvlášť neteším), MS, to budeme stanovať v Košiciach a čakať na Kapitááááááána, ktorého som osobnou masérkou a opäť - prázdniny..... Proste sa je na čo tešiť
:)

Mám dobrú náladu vďaka večerným rozhovorom s Ellie. Okrem toho, že ju chce jej pseudofrajer znásilniť, ma pobavila zistením, že sa podobá na Ovečkina. To ma doteraz zabíja....

Lonely Londoner

21. july 2010 at 22:36 | Charlie |  I´m not there
Sama neviem, čo robím. Nemám na to vek, ale mám čas. Zvláštne, keď majú ľudia veľa času, tak sa sťažujú, keď majú málo času sa sťažujú. Ľudia sa furt len sťažujú. Keď je teplo, zima, dážď... Koľko ľudí vraví, že má rado dážď. Veľa. A koľko z nich sa pred dažďom skrýva? Všetci. Je to všetko také čudné.

Včera, keď som čakala na Fidelovej stránke na Ellie, tak som chcela zatvoriť okno, a uvidela som niečo fascinujúce na predposlednom poschodí na oproti stojacej bytovke. Ujo, postarší, potučnelý, poplešatelý, ponahatý čistil okenný rám zvonku. Bolo to super, keď sa ovíjal okolo stredovej dosky alebo keď bol úplne celý vonku. Čo nebolo super, bol jeho profil v obtiahnutých šortkách.

O jedenástej som odišla sledovať Persepolis. A bol skvelý. V poslednom čase si myslím, že na všetko hovorím, že je to skvelé, ale Persepolis bol naozaj geniálny. Bol to hodinu a pol trvajúci, animovano vyzerajúci, o vyrastaní v Iráne mučenom vojnou a o neskoršej puberte iránskeho dievčaťa rozprávajúci film.
Skvelé. Rozhodla som si raz v budúcnosti prečítať pár kníh o Iráne. Viete, môže sa vám zdať, že som blázon, ale nie som. I keď sa to môže zdať.

A teraz? Teraz čakám (opäť) na Ellie na Fidelovke a prezerám si vysoké školy. Zatiaľ mojou prioritou bola Karlova univerzita v Prahe, ale teraz do toho chcem ísť hlbšie. Preto sliedim po vysokých v najkrajšom a najlepšom a vo vysnívanom mieste. Vo Vancouveri. Naštudovala som si rôzne informácie o Vancouveri, to vlastne robím už dosť dlho, a to čo som zistila, ma len umocňuje v tom, že Vancouver je fakt raj. V. je tretie najväčšie mesto Kanady, štvrté najhustejšie zaľudnené v Severnej Amerike. Okrem toho je tretím najvýznamnejším filmovým centrom v Severnej Amerike, jedným z najšportovejších (ách, Canucks) miest na kontinente a každoročne figuruje na popredných miestach rebríčkoch miest s najlepšou kvalitou života. Dokonca je to 10. najčistejšie mesto na Zemi! Ak niekto pochybuje o fenomenálnosti tohto mesta, tak nech sa radšej neozýva. Okrem toho mám na V. krásne spomienky. Niežeby som tam niekedy bola.

Stále som chcela študovať jazyky, ďalšie možnosti boli žurnalistika, literatúra a potom umenie.
Pred kamerou alebo za kamerou. Chcela by som režírovať alebo písať scenáre, to by bolo skvelé. Alebo hrať v divadle, to bolo najlepšie :) A to myslím vážne. Keďže V. je dosť bilingválne mesto, tak som sa rozhodla nasledovne. V januári, keď dovŕšim sladkých 17 sa zamestnám v hypermarkete ako pokladník. Do leta si našporím 100 000 korún a pôjdem na 6 týždňov do V. na jazykový tábor. Od septembra sa k tomu zapíšem na jazykový kurz francúzštiny, takže do leta zmáknem základy. Počas tých šiestich týždňov mnou bude V. taký nadšený, že po maturite mi hneď sľúbi miesto na Simon Fraser University alebo na Vanocuver Film School, zaplatia mi školné, dajú mi k tomu bytík v centre mesta a prihodia k tomu Canucks permanentku. Už sa teším na túto časť svojho života.

Nie, ja som fakt blázon.

Mám rada utópiu. Preto som ešte nečítala 1984 od Orwella. Ale nájdem si čas. Keď nenájdem kurz, alebo keď budú mať obsadené všetky pokladnícke posty v Tescu. Ách. Ale mohlo to byť horšie, mohla som sa narodiť v Teheráne a mohli mi zabiť strýka Anuša a k tomu všetkému som mohla byť komunistka. Takže sa nesťažujem. 

Known Kindness

20. july 2010 at 12:16 | Charlie |  I´m not there
Viete čo? Na budúci rok idem na Pohodu. Som sa tak rozhodla. Takže tu teraz sedím, kývam hlavou čím vyjadrujem súhlas sama so sebou a mám hlavu mierne vytočenú doľava. Len tak, pre informáciu. Keby ste nevedeli, ako sa správajú blázni a morky. Kvok.

Včera som počula super pesničku. Spievalo sa v nej, že čo by ste sa spýtali Boha, keby ste mali jednu otázku. Tak som sa zamýšľala, ale nemohla som na nič prísť. Aké ťažké je vymyslieť jedinú otázku. Jedinú, ktorú by ste položili niekomu, čo všetko vie, tak, aby ste ho neurazili alebo nepodcenili, ale treba nad ňou popremýšľať, aby ste si ju zbytočne nevyničili. A doteraz som na ňu neprišla, na správnu otázku. Je to čudné, lebo väčšinou dlho hľadám odpovede. Tak som sa chcela spýtať, čo by ste sa spýtali Vy? Samozrejme, ak ste veriaci, pochopiteľne.

Kvok.

Jolt Jurisdiction

17. july 2010 at 19:31 | Charlie |  I´m not there
Zbytočný patetizmus v kritických chvíľach je mojou hlavnou devízou. Negatívnou. Neznášam ju.
Utorok som konečne videla Daisy aj s Ellie, ktoré majú na rozdiel od Psychouša Charlieho nejaký program a zaplnené víkendy. Tak rada som ich videla. Predtým samozrejme hádka s M. (aržp). Cestou k Daisy ma to veľmi trápilo, lebo neznášam ak sa s hocikým lúčim nahnevaná. Čítala som, že vraj Natascha Kampusch sa v deň únosu pohádala s mamou. Potom ju osem rokov nevidela. Mňa teší jedine fakt, že mňa by len jeden človek do dodávky nedostal. To by museli byť aspoň traja. A museli by mať svaly. A bokombrady. A byť Kapitánmi Chicaga. A....o čom sme to hovorili? Ten deň bol celý nejaký zvláštny. Keď som čakala na mieste činu na Daisy, tak z obchodu na moje zdesenie (stále je tu moja fóbia z pekných ľudí, je na rovnakej vážnej pozícii, ako moja fóbia z holej spotenej kože, teda vlastne, zo spotenej holej kože Freddieho, brr) vyšiel Darcy. A mal bokombrady ako Kapitán! Iba blonďavé. Okrem toho som sa nemala kde skryť, lebo strom predo mnou by nedokázal ukryť siluetu môjho zadku. Uf. Potom prišla Daisy, dala som jej Messiho a hnusný vtip o pohrebe z vlastnej výroby a potom sme už išli za Ellie, ktorá zmeškala svoj prvý autobus (...) a prišla asi o hodinu neskôr. Cestou na školské schody okolo nás presvišťal Edward na bicykli. Takmer narazil, keď sa obrátil...na nás. Prekvapilo ma však, že sa nepozdravil Ellie, ktorá s ním udržuje väčší kontakt ako ja, i keď len horko-ťažko presahuje nulovú hodnotu. Tak sme sedeli na schodoch, cez dym z produkcie murárov, čo nám opravujú školu sme sa skoro nevideli, zato sme videli Dylana, ktorý vyzeral ako mladšia kópia Sylvestra S. Ku koncu sme stretli Prue, ktorá sa ma spýtala, či prídem neskôr na stretnutie s Ruby. A potom sme sa rozišli. Ako správny pako som si do botasiek nezobrala ponožtičky (lebo som H.L.U.P.Á.K.), takže som odkrivkala domov a tam upadla do niekoľkosekundovej kómy spôsobenej abnormálnej výhrevnosti Slnka a enormného nedostatku kvapalín.

Asi o dve hodiny som išla na zraz s Ruby. Opäť s Claire, Audrey a Prue. Okrem toho, že bolo horúco, a boli komáre, tak bolo dobre. Najväčší adrenalín bol, keď sme išli do supermarketu kúpiť pivá. Audrey, ktorá patrí k tým menším a na pult ledva dovidela, Ruby, ktorá sa váľala na zemi od toho, že som povedala, že som chudá (akože z českého byť chudý- byť chudobný), čo doteraz nechápem, a ja, ktorá som bola vystresovaná a vyzerala som ako ich mať, keď som sa cez slzy smiechu snažila upokojiť Ruby. Predavač s tetovaním bol však nakoniec milší, ako by sa mohlo zdať. A potom to pokračovalo celkom nudne. No a tak.


Stredu sme boli v Košiciach. Mm. O tom radšej pomlčím. Ale videla som Zatmenie. A nie je to také zlé! Konečne odstránili to Bellino orgazmistické dýchanie a aj keď ma ten jej polo-puso-otvorený výraz stále štve, tak veľmi to do očí nebije. Škoda, že Edwardovi už negélujú vlasy tak dohora ako predtým, vtedy bol fešák a konečne som prišla na to, na koho sa podobá Jacob. Na Brandona (brat môjho spolužiaka, Edwardov spolužiak, voľakedy do June zaľúbený). No a tak. Cesta späť plná premýšľania. A depresie. A slnečníc, ktoré mi neustále pripomínajú bratov Sethovcov ♥.

Štvrtok a piatok sme s Freddiem a Florence hrali perfektnú hru. Freddie bol v bazéne kde namáčal penovú tenisovú loptičku. Ja som stála obďaleč a odbíjala raketou ťažkú, vodou nasiaknutú loptičku, ktorá po zásahu uvoľnila veľké množstvo kvapiek vody. Odbila som ju Florence, ktorá stála oproti mne a tá mala trafiť loptičku do bazénu Freddiemu. Nazvala som to "Kolobehom vody" :)

A dnes oslava u babky. Babka s okuliarmi a slameným klobúkom, čo by sestra Dona Corleoneho a môj ujo citujúci Bolka Polívku. Večer asi (dúfam) debata s Ellie a s June na Fidelovej (Satan don´t turn me on anymore) stránke na ktorú sa veľmi teším.

Rada končím články slovom Uf.
Uf.

Inimitable Impetus

14. july 2010 at 19:43 | Charlie |  I´m not there
Chcem pestovať slnečnice, potom ich odstrihnúť a rozdávať ľuďom v uliciach. Boli by nádherné, vysoké, žlté a každému by vyčarili úsmev na tvári.



Honestly Heaven

12. july 2010 at 18:28 | Charlie |  I´m not there
Sú prázdniny! Jupí!
Charlie sa včera zoznámila s akciou. Má ju rada, nikdy nebola nejaký akčný typ, ale keď ju spoznala, tak sa s ňou skamarátila a aj napriek tomu, že má malé muchy, vlastne ako každý, je celkom fajn.

Včera si zahrala tenis s Freddiem a Florence, čo bola super príležitosť pre všetkých susedov zistiť, aké pevné môže byť puto medzi súrodencami, ktorí sa majú radi tak, až omietka opadáva. Freddie je na to, že má 10, obdarený obrovskou slovnou zásobou nadávok, ktoré najčastejšie používa práve na Florence a Charlie, zato Florence je jeho veľká obdivovateľka. Provokuje ho neustále, hnevá sa až do nepríčetnosti a hysterčí stále, keď prehráva. Jednoducho, Charlie tieto rodinné zápasy miluje.


Po tom, čo odmietla pozvanie Minnie, vyrazila so svojou mamičkou a Freddiem do Tesca, najluxusnejšieho supermarketu v celej strednej Európe. Tam stretla uja, ktorý má parádne (foto) aparáty a ktorý fotografoval akciu vtedy, keď Charlie spoznala svojich najsexi krstných bratrancov, bratov Sethovcov, ktorí vyzerajú ako Sidney Crosby šmrncnutí do očí kúskom Kapitánovej šarmantnosti, a je jej jedno, že to už spomínala, lebo nájsť niekoho, kto vyzerá ako zmiešanina dvoch najkrajších ľudí na celom šírom svete, a to v dvojnásobnom balení (!)
je ešte väčšia fantázia, ako to, že som mala konečne zaneprázdnený večer.

O pol deviatej jej začalo byť úprimne ľúto, že Minnie odmietla, tak jej predtým, než to stihla premyslieť zavolala a opýtala sa, kde sú, a ako dlho tam ešte budú. Keď sa dopočula, že sú v krčme a to rovno v tej najzapadnutejšej v celom Zapadákove, tak mala chuť ustúpiť, ale ja, jej dokonalé ja, som jej povedalo, aby tam išla. Potom mi ďakovala po dobu nasledujúcich dvoch hodín. Keďže nestíhala, musela poprosiť svojho otecka, aby ju tam odviezol. Keď sa jej pýtal na cieľovú zastávku, tak omieľala, veď mu nemohla povedať, že ide do krčmy, kde už z diaľky 100 metrov videla opitých ľudí rôzneho pohlavia či veku! Tak sa trošku prešla a keď minula jedného chlapíka, ktorý sa neskôr stal hviezdou večera, i keď nie celkom dobrovoľne, teda vlastne na tom nemal žiadny podiel, dokonca ani jeho účasť nebola nutná, tak zbadala Minnie a spolu s ňou aj Audrey s Ruby, ktoré už triezve veľmi neboli, vraj mali štyri pivá, ale tomu veľmi neverila a ostatné -Prue a Claire, ktoré vyzerali okúzľujúco a nebolo to vplyvom dymu z cigariet či následkom pár promile. Ešte si ani nesadla, a už jej núkali cigarety, objednávali pivá a dávali do pusy...lízatká :) To s tými lízatkami je pravda. Keďže dnes ráno mala naplánovaný odber krvi tak na stretnutie nevyrazila s cieľom opiť sa (ako inokedy). Tak tam sedeli, rehotali sa, robili očká na ujov oproti, nechali sa žrať komármi (konečne je doštípaná), spomínali Róberta (to by bolo nadlho, ale tento ujo je a aj bude mojou večnou inšpiráciou). Charlie si dala pivo, cigaretu (len nezačnite s tým, aké sú cigarety škodlivé, prosím vás) a mala sa dobre. Poprosila ma však, aby som vám niečo vysvetlia tak, aby ste ma nepochopili zle. Charlie nemá potrebu spíjať sa do nemoty a robiť zo seba frajera konaním vecí, ktoré by v samote nerobila. Ruby chodí z Prahy asi dvakrát do roka a vtedy niečo vypijú. Ruby a Charlie veľa nepijú (vodku neznáša, ale to včerajšie chladené pivo bolo neskutočné ♥) zato majú iné neresti :). K zábave im ale alkohol ani cigarety netreba, len za ich vplyvu sa naskytujú skvelé témy na preberanie a následné návaly rehotu.

Zajtra idú na ďalšiu jazdu (jí-há), predtým ale asi Charlie pôjde na stretnutie s Ellie (ktorá jej má doniesť Katolícke noviny, kde je rozhovor s Tomášom Kopeckým-ách jáj ♥, a Charlie jej má doniesť noviny, kde je článok o Mariánovi Hossovi - nezabudnúť!), Daisy (noviny, kde Messi leží na pláži s rozkročenými nohami, nezabudnúť!)a Wendy. Možno pôjdu na ich obľúbený drink do ich obľúbeného podniku (len dúfa, že im dajú hrubé slamky), možno sa budú prechádzať a dusiť sa. Potom už teda spomínaná jazda (jí-há), z ktorej sa dúfam, vráti živá a zdravá, stredu alebo štvrtok do Košíc s M., O. Freddiem a Florence (na Zatmenie....) a piatok nejak musí dostať June do Zapadákova, aby mi povedala o tých chorvátskych Talianoch :) Konečne je späť!

Odkazuje, že konečne už vie, čo sú to prázdniny!
Jej nádherné ja, Cora.

Go Gallery!

10. july 2010 at 20:43 | Charlie |  I´m not there
Mám pár existenčných problémov. Niektoré sú ťažšie, iným treba na vyriešenie len zopár činov, a všetko bude v poriadku. Cítim sa dosť stratene. A osamelo. Totiž mám problém, s ktorým sa nemám komu zveriť. Ellie ani June s tým nechcem zaťažovať, lebo je to výsostne súkromná záležitosť. Takisto to nechcem rozpitvávať tu, a vlastne ani neviem, prečo to tu píšem. Asi preto, že už to proste nejde ďalej držať v sebe.

Cez školský rok sú víkendy vykúpením a útechou, ale cez prázdniny sú to najhoršie dni v týždni. Neznášam, ak ma niekto naviguje, komanduje a hovorí mi čo má robiť. Rada robím veci sama a po svojom. Keď mi O.(armp) povie, že mám povysávať a Florence povie, nech mi pomôže, doslova vo mne kypí zlosť. Radšej poupratujem celý dom sama, ako by mi mal niekto pomáhať. Možno to bude znieť všelijak, ale najlepšie sú veci vtedy, keď sú podľa mňa. Vzhľadom na dnešný egocentricky zamerané obyvateľstvo môžem konečne povedať, že som sa zaradila. Nie, to nie je ten problém.

Okrem toho som čítala článok o tzv. Field Tripoch, teda stážach, a myslím, že by to bola perfektná prax cez to pomaturitné leto pred vysokou. Teda, ak ma niekde vezmú. Čítala som, že na stáž napríklad do BBC nie je tak ťažko sa dostať, ako by sa niekomu mohlo zdať. Problémom, večným problémom sú však financie. Odísť len tak do Londýna alebo ktorejkoľvek inej metropoly a vystaviť sa tam toxínom útočiacich na každú časť vášho ja, nehovoriac o tej sebavedomej a odvážnej, by moje slabé, ťažkými skúškami skúšané srdce nemuselo predýchať. Som ten, ktorý sa bojí všetkého a všetkých, s výnimkou ľudí, ktorých poznám 10-16 rokov (teda niektorých) a s výnimkou Ellie, June, Daisy a Grace. Ich sa nebojím. Aspoň by som sa ich nemala báť.

Niečo sa so mnou deje. Nemyslím to obrazne ani doslovne. Myslím to tak nejak, vážne. Práve v časoch, kedy som konečne dosiahla potrebnú sebarealizáciu na dosiahnutie stavu, ktorý sa laicky nazýva šťastie, ma hodili do inej vody bez toho, aby ma v nej naučili plávať. Ale o tom je vlastne celý život, či nie? Čítala som jedno "vedecké" vysvetlenie reinkarnácie, kde dotyčný hovoril, že : "Reinkarnácia je celkom pochopiteľný stav, keďže život je príliš zložitý a pretkaný takými hlbokými tajomstvami, že na prvýkrát ho nezvládne hocikto", alebo niečo v tom zmysle, pointa rozhodne neutiekla.

Túto rozpravu som chcela zakončiť vtipnou príhodou o mojom veľkom zadku, nakoniec od toho upúšťam. Odpusťte mi môj dnešný (hovorí sa tomu aj celoživotný) pesimizmus, ale keď človek spí len štyri hodiny, pretože býva na jednej z dvoch prístupových ciest na okresné zhromaždenie vytuningovaných áut, známe aj ako tuning párty, tak sa len sťažka vyspí, lebo verte, tá príšerná hudba nie je práve najlepšia uspávanka. Okrem toho, stále púšťali Akonov sexi bič. Veď do chľastania vie rovnako, keď nie lepšie, ako Akon zaveliť aj Alex Turner. Veď, čo je sexi na Akonovom biči? Nič. Zato taký Alex Té., to je už o inom.

Seven hours later...

Život je super. V skratke, mám veľmi veľmi veľmi pekných krstných bratrancov. Nie je to moja rodina. Starší vyzerá ako zmiešanina Kapitána a Sidneyho Crobyho a druhý vyzerá ako mladý Sidney Crosby. Sú takí skvelí. Okrem toho, starší chodí na našu školu a je to človek, ktorý vykonáva ten šport, ten na há. Trápi ma, že ma Satanova stránka trápi. Viete, to označenie som začala používať pre neskutočne rýchle naviazanie sa na tú stránku, teda na rýchle získanie závislosti na nej, ale to, čo robí teraz, je už vrchol.
Keď ukazujem Ellie fotky všetkých super ľudí, alebo keď sa snažím hacknúť profil Ričárda Pánika, tak na mňa zboku pozerá Edward, jeho nos a Satanova stránka mi oznamuje, aby som s ním obnovila kontakt. A nedá sa to vypnúť a mám to tam už asi dva týždne. Čo odišiel. Na dovolenku, nie do večných lovísk!

Fiery Fig

8. july 2010 at 20:35 | Charlie |  I´m not there
*      Pred spaním najradšej počúvam rádiostanicu, kde vysielajú opery. Árie mi neskutočne pomáhajú pri prechode do hypnagogického stavu.
*      Som poverčivá. Znervózniem, keď mi cez cestu prebehne čierna mačka, ale na druhej strane neverím, že budem mať šťastie, keď mi cez cestu prebehne biela mačka. Verím na talizmany. Preto už rok nosím stále vo vrecku malú figúrku Patricka Hviezdice.
*      Rada čítam ženské časopisy a články o vzťahoch medzi mužmi a ženami. Len pre istotu.
*      Pri filmoch plačem vtedy, keď plače nejaký chlap. Naposledy pri Tajomnej rieke. Keď plakal Sean Penn alebo Tim Robbins, tak som bola šťastná za to, že M. (aržp) vedľa mňa spala. Pred chvíľou som plakala pri Priateľoch, lebo Rossovi sa nrodil Ben a bolo to straaašne dojímavé.
*      Mojou obľúbenou filmovou postavou je Robert Cody z Interstate 60, druhého najlepšieho filmu na celom svete.
*      Mám rada Richarda Pánika, Libora Hudáčka, Tomáša Kopeckého a samozrejme Kapitána :-*
*      Mám panický strach z mostov, z tých po ktorých neprechádzajú spolu so mnou aj tisícky áut.
*      Práve píšem poviedku. Niekedy by som chcela napísať scénar k seriálu, ale nemôžem. Neviem písať dialógy.
*      Neviem klamať a nasilu sa smiať, preto na fotkách vždy vyzerám tak perfektne.
*      Dnes ráno som napísala SMS k 23. narodeninám Sidneymu C.
*      Áno, som blázon.

Epic End

6. july 2010 at 12:46 | Charlie |  I´m not there
Deň šiesty, pustatina na kraji sveta
Mala som sen, strašný sen. Snívalo sa mi, že som bola šestnásťročný človek, zúfalý, zúfalo znudený a znudene zúfalý, zúfala som za svojimi kamarátmi a uvažovala som nad svojím plytkým, jednoduchým, bezduchým životom. Spomínam si, že som bola veľmi prchká, unudená, ale pritom som sa stále vznášala na nejakom obláčiku, a verte tomu, nebol to marihuanový opar. Väčšinu dňa som len dávala pozor na svojich súrodencov, boli mladší a krajší, Freddieho a Florence, pozerala filmy, seriály, čítala knihy a počúvala iRivera. Nebola som smutná, ale ani šťastná. Neustále mi niečo chýbalo. A ja som stále nevedela čo. Zaspávala som s pocitom prázdna, v noci snívala hrôzostrašné sny a ránami som sa zobúdzala s hlavou plnou otázok a vedomím, že sa pomaly, ale iste, prestávam chápať a čím ďalej tým viac utekám opačným smerom od zdravého rozumu. Rozmýšľala som, čo asi robia moji priatelia, či sa drvivá väčšina z nich pri mori opálila a či sú šťastní, alebo veľmi šťastní. Rozmýšľala som nad niekým, kto sa volal Edward, ale len niekedy, ale keď, tak som od seba úplne odišla. Proste som zapla na autopilota a hoci moje telo nejavilo známky absencie, moja duša bola úplne inde. Vyššie, kde bolo krajšie, akčnejšie, zábavnejšie a dlhšie. Keď som sa vracala, na tvári som mala taký primitívny, ba až priblblý výraz, ako pri tanečných číslach v Hello, Dolly! s Barbrou Streisandovou (nehovorte, že vy ste nemali!). Viem, že som niekedy vybuchla pre rôzne maličkosti, a niekedy som ignorovala dôležité veci. Smiala som sa nevtipným veciam a plakala z irelevantných. Najzaujímavejšie je však to, že som snívala o živote, aký mám teraz.

22.12.2012
Teraz zažívam svoje prvé Vianoce po maturite. Zmaturovať bola hračka, zvládla som všetky štyri predmety a dokonca som si prihodila piaty, lebo som sa nudila. Odporúčali ma na najlepšie školy na Slovensku, ale ja som sa rozhodla, že na Slovensku študovať nebudem.
Keďže sme vyhrali v lotérii, s Ellie a s June sme sa rozhodli, že si spravíme najlepšie prázdniny v živote, a od školy si dáme na rok pokoj. Mohli sme ísť kdekoľvek, na peniazoch nezáležalo, a nemyslím to tak, ako to myslel Cornelius v Hello, Dolly! s Barbrou Streisandovou. Zbalili sme sa, zobrali sme kabriolet a cestovali naprieč Európou, pričom cieľom bol Vancouver. Videli sme Prahu, Paríž, Berlín, Budapešť, Madrid, Lisabon, Varšavu, Londýn, Dublin, Brusel, Amsterdam, Oslo, Kodaň, Štokholm a nádherné Helsinki, na ktoré som Ellie s June musela veľmi presviedčať, nakoniec
vraveli, že sa oplatilo. Cestou sme si užili veľmi veľa zábavy, ja som ich kamerovala a fotila a oni pózovali. Na poslednej európskej zastávke sme nasadli na lietadlo, smer Vancouver.To začínal august. Chceli sme zostať na dlhšie, preto sme si kúpili veľký byt s troma spálňami s vlastnými kúpeľňami, priestrannou obývačkou a obrovskou kuchyňou. Teraz, v časoch, keď tam nemáme nájomcov, tam niekedy chodíme len tak, na prázdniny. Z okna dvadsiateho prvého poschodia sme mali perfektný výhľad na celé centrum Vancouveru. Neďaleko bytu
bol GM Place, kde sme sa my a naše permanentky stretávali na domácich zápasoch Canucks. Keďže nad nami bývali bratia Sedinovci, s hráčmi sme sa poznali, dokonca nám darovali dresy v najkrajšej,zeleno-modrej variante. Ellie mala univerzálnu Sedinovskú 22, June mala Luongovskú 1 a ja som mala super-extra Keslerovskú 17. Na jednom zo zápasov domácich proti Blackhawks
som sa zoznámila s Kapitánom. Bol vysoký, mal nádherný nos, hnedé oči a v časoch play-off aj rozkošné bokombrady. Rešpektoval homosexuálov, chcel mať 36 detí, mal rovnaké náboženské, politické, kultúrne aj sociálne názory a proste bol dokonalý. Keďže hrával v Chicagu, nevídali sme sa často, niekedy prišiel on za mnou, niekedy ja za ním. Prechádzali sme sa zasneženým Vancouverom aj upršaným Chicagom. Teraz sú to už takmer štyri mesiace, čo sme spolu. V septembri sme odišli z Vancouveru a presťahovali sa natrvalo do Chicaga. Ellie s June, a aj ja, sme tu mali záväzky, preto voľba nasledujúceho bydliska bola jasná hneď od začiatku. Na tichšej ulici, nie priamo v centre mesta, sme vďaka obrovsky obrovskej výhre v lotérii kúpili budovu, nie veľkú ako mrakodrap, nie malú ako stánok. Primerane veľkú, ktorá bola skôr extrémne široká ako extrémne vysoká. Rozdelili sme ju na tri priestory, v jednom mala June predajňu toho najlepšieho oblečenia na celom kontinente, v druhom mala Ellie veľkú kaviareň plnú nápojov najrôznejších vôní a chutí a v treťom bolo moje kníhkupectvo, ktoré malo veľa menších i väčších oddelení, medzi inými aj priestor na čítanie, alebo hudobné či filmové oddelenie. Okrem toho píšem do jedného významného denníka.A teraz sedíme s Kapitánom na veľkej posteli na našom balkóne, prikrytí veľkým paplónom, obdivujeme vysvietené Chicago na čele s obrovským stromčekom, ktorý je hneď pred nami a osviecuje nám byt a čakáme na ten legendárny koniec sveta.


Sme šťastní, sme spolu a sme spokojní. Ellie o mesiac porodí svoje prvé dieťa :), June chce ten jej na Vianoce požiadať o ruku, a viem že bude súhlasiť a my s Kapitánom práve dokončujeme zariadenie nášho bytu :)

Okej, pár vecí je nereálnych, viem. Veď, kto to kedy videl, hokej v auguste?
Mám rada sny a Hello, Dolly! Čo vy?
                                                                        

Delightful Dream

3. july 2010 at 22:47 | Charlie |  I´m not there
Dobre, možno prázdniny nie sú až také zlé. Aj napriek psychickým zrúteniam, každodennému plaču, cholerickým a hysterickým záchvatom a túžbe po katarzii musím priznať že sa mi to páči.
Chodia samé super filmy, čítam knihy, čítam časopisy, chystám sa preložiť švédsky denník.

Na druhej strane sa mi cnie za Ellie, s ktorou práve teraz vediem jeden z najserióznejších rozhovorov, aké sme kedy spolu mali. Je to pokračovanie zo včerajška, keď som jej radila, čo má písať chlapcovi, s ktorým sa zoznámila cez internet a ktorý sa do nej zaľúbil (úprimne, nečudujem sa mu) a teraz jej hovorí, že ju miluje. Ellie si ale nie je istá, či to myslí vážne a myslí si, že to hovorí každej, s ktorou si píše. Ale napriek tomu ho má rada a chce sa s ním stretnúť. Neviem, či som práve najlepší poradca v medziľudských vzťahoch, ale ďakovala a hovorila, že som pomohla, tak ma to dojalo.

Cnie sa mi za June, ktorá odišla do Chorvátska a vráti sa až o týždeň. Och, nemá mi kto nadávať, že som zverejnila
jej fotku, na ktorej robí vtipnú grimasu a nemá mi kto ignorovať moje ospravedlňujúce sa básne. A ja nemám komu písať zamilované básne.

Cnie sa mi za Darcym, ktorého priateľka vyzerá úplne inak ako som si to vždy predstavovala. Je nižšia, je bruneta a je trochu zavalitejšia. Určite je krásna. Musí byť. Och, musí byť aj neskonale šťastná.

Cnie sa mi za Belly, lebo nemá kto ukľudňovať môj hysterický smiech
a nemá ma kto ťahať k zemi.

Cnie sa mi za Mickeym, lebo mi chýbajú jeho obscénne a perverzné reči, ktoré ma dokázali rozosmiať. Jeho retiazka, ktorou by zbil aj Sidneyho C. (ách) a všetkých, ktorí by obťažovali Ellie.

Cnie sa mi za Wendy, ktorá má skvelú prácu a ktorej mama ma psychicky ruinuje.

Cnie sa mi za Audrey, ktorá vždy hovorila o nejakej dedinskej tématickej diskotéke na ktorej bola, čo vyhrala v tombole a kto sa ju pokúšal zbaliť. Raz to bol otec dvoch detí, to bola super príhoda :)

Cnie sa mi za Royom, ktorý ,keď pri mne na angličtine nesedí Wendy, si prisadne ku mne a spomíname na staré časy, pričom on si prečesáva ofinu a kontroluje sa v odraze televíznej obrazovky a straší ma svojimi ksichtami, ktorých sa bojím. A on to vie.

Chýba mi Minnie a jej záhadne odpovede na otázky o jej súčasnom frajerovi. Jej zahováracie pohľady a super smiech.

Chýba mi Clementine, bývala spolužiačka, čo žije v Nemecku, lebo je to bezpochyby tá najkrajšia žena, akú som kedy videla. Angelina Jolie môže blednúť závisťou popri nej. Je mi tak ľúto, že odišla, a že už sa nevráti.

Chýba mi Harry, ktorý vždy vedel povedať to, čo som chcela počuť, ktorý vždy vedel ako sa volá ten film, na ktorého názov som si nevedela spomenúť a ktorý mal posledné dni hnusnú náladu, lebo budúci rok už na našu školu nepríde Rose, dievča, ktoré mu zlomilo srdce a ktoré po posledné dni častoval strašnými urážkami, akoby za to mohla. Ona totiž nevedela a nevie o jeho citoch, preto ani nevie, že mu zlomila srdce. On ju ale aj tak nenávidí.

Chýba mi Milo, lebo posledné dni bol ku mne milý, a ja ho mám rada, aj keď ma on nemá rád. Chcem prísť opäť do triedy medzi prvými a uvidieť ten jeho "len ty si tu" výraz keď ma zbadá.

Cnie sa mi za Daisy, lebo je to moja kaučukovateľska spolupracovníčka a ako vieme, zem trpí
nedostatkom chloroprénového kaučuku, okrem toho chcem s ňou viesť debaty o kráse našich futbalistov, kde ja za najlepšieho považujem Škrtela (bezkonkurenčne) a ona malého Weissa.

Cnie sa mi za Grace, a za jej večným vyrývaním, ktoré ja považujem za rozkošné a June za neznesiteľné. Chýba mi jej rozjímanie nad jej frajermi, ktorí ju všetci milujú a ona si nevie vybrať.

Za týmito ľuďmi sa mi cnie každý deň. Od začiatku prázdnin (až šesť dní). Za kým sa mi zacnelo až dnes je Edward. Ja......neviem, čo s ním. Akosi som sa s ním vizuálne nerozlúčila. Aj keď spolu nekomunikujeme (ale vieme o sebe, teda raz som sa s ním rozprávala), nestihla som sa pripraviť na dva mesiace bez jeho perfektného nosa. Totiž jeden deň zo školy zmizol, potom som sa dozvedela, že odišiel na dovolenku a ani na vysvedčení sa neukázal. A ešte ani na Satanovej stránke.

Och, mám tak rada všetkých týchto ľudí. Pôvodne som mala v úmysle napísať nejaký radosť-vyvolávajúci článok, teraz však zažívam sentimentálny regres do čias keď som bola šťastná (ách) a ešte viac túžim po katarzii. Ale ináč sa mám fajn :)

Ako sa máte Vy?