September 2010

Haven´t Met You Yet

30. september 2010 at 21:09 | Charlie |  I´m not there
...I tried so very hard not to lose it, I came up with the million excuses...

Ja nie som paranodiná, ja som stelesnený blázon!

awbd
Pamätáte si na asi z minulého článku? To asi sa zmenšuje, a nie som si veľmi istá, či tam ešte vôbec je. A vlastne, ani neviem čo mi vadí. Som len jednoducho sebec. Hnusný, podlý, paranoidný sebec. Iris je možno človek s diametrálne odlišnými hodnotami (rozumej: neznášam ju), ale je fakt pekná, a Seth nie je blbec, aby si vyberal niekoho len podľa vzhľadu. Aspoň myslím. A keby nie, tak je to blbec a s takými sa netreba zahadzovať. Ak to nie sú....

...robotníci! Tie časy, keď som nadávala na chaos vzniknutý rekonštrukciou našej školy sú nenávratne preč. Ako mojich pár mozgových buniek. Má to IBA výhody. Teda, ak vám nevadí prach, špina a hluk, tak to má IBA výhody. Odpadávajú nám niektoré hodiny, chodíme na rôzne exkurzie, aby sme vypadli zo školy. Jazyky sa učíme v normálnych učebniach, nie v tých kontajnerových ako po minulé roky, a okolo školy máme lešenie. Lešenie po ktorom pobehujú sexi robotníci. A negúľajte očami! To už nie sú tí starí, plešatí, neumytí, smrdiaci, fúzatí ujovia. To sú mladí, blonďaví, vysokí, širokochrbtí a pevnoramenní chlapci! Iste, sú to stále tí tupí, nadržaní robotníci, to sa nemení, ale čo viac im treba? Utorok to bolo najlepšie, lebo celý deň pracovali rovno za našimi oknami a i keď s Ellie sedíme úplne najďalej od okien, tak sme mali parádny výhľad a neskôr sa k nám pridala Daisy a teraz im už nedáme pokoj. Aby bolo jasné, tie povrchové externé úpravy vykonáva 5 robotníkov, z nich dvaja sú veľmi kvalitný materiál. Veľmi kvalitný. No a celý čas sa pozerali na nás, väčšinou na nás s Ellie, lebo sme na nich žmurkali a čumeli. 

Po vyučovaní, keď nás v triede ostalo len zopár dievčat, sa robotníci postavili vedľa seba a začali fajčiť (žiadne zvratné zámená nebudú)(všetci fajčia a všetci majú nádherné ruky)( a roznásobte to!). Tak sa na nás usmievali, niečo si šepkali a cez okná (ktoré sú urobené vcelku dobre, keďže cez nich nič nepočuť) nás obšťastňovali rôznymi gestami (mm, povedzme, že profesorkám by sa to nepáčilo, ale také strašné to zas nebolo. A keď ten -najkvalitnejší- Blonďavý liezol po rebríku, tak nám zakýval a Ellie vraví, že aj žmurkol, ale to som si nevšimla (lebo má šiltovku). A tak sme sa s Ellie a Daisy zaľúbili do Blonďavého robotníka. Na celej škole platí výstraha, že by sme cez prestávky nemali chodiť z tried, ale my sme teraz mobilní viac než inokedy. Hľadáme Blonďavého a sme veľmi skormútené, pretože už pracujú na iných stenách budovy a pred našim oknom sa len sem tam mihnú. Drie mi to srdce. Dnes sme ho tak hľadali, až sme ho našli. Vyšli sme von zo školy a zrazu sme stáli oproti nemu. Za dnešný deň, ktorý obsahoval šesť prestávok sme ho sretli keď nie 50 krát tak ani raz, a on už automaticky keď nás zbadá, pozrie a usmeje sa na nás ♥ Je nehorázne rozkošný.

Nechcela som spraviť z tohto článku epos o robotníkoch, ale o čom inom treba hovoriť? O tom, že ako prvú známku v septime som dostala päťku? No vážne. Z matematiky. Ale prihlásila som sa na doučovanie a uvidím, či niekto dokáže odomknúť dvere od mojej skrytej matematickej geniality (od piateho ročníka si nahováram, že matematika je len jednoducho príliš jednoduchá, preto mi to nejde, rovnako to robím aj s chémiou a fyzikou). Okrem toho som sa prihlásila aj na extra nemčinu, keďže nová profesorka povedala, že sme na úrovni prvákov, a to sme piataci!, a že nemáme šancu spraviť skúšky na vysokú (z nemčiny), a to je pre mňa veľmi zlé, keďže by mi to úplne nabúralo všetky plány. Ale ona má pravdu, dávno sa vie, že je to najlepšia nemčinárka v celom Zapadákove a ako inak by sme mali skončiť po minulom roku, keď nás jeden polrok učili TRI profesorky TRI rôzne látky z TROCH rôznych kníh? Opäť sa ukázalo, na akej vysokej úrovni je naše školstvo. A ešte mi niekto povedal, že vraj Pražáci nemajú radi slovenských študentov? Je to pravda? Lebo viete, kam idem keď ma nepríjmu do Vanocuveru (asi je to moja prvá voľba, zároveň aj najväčšia naivita) a iných vysnívaných miest? Do Prahy predsa. Na Karlovu, i keď som čítala, že ju v Amerike neuznývajú. Do riti aj so školami!

A aby sme neskončili tak škaredo, Ellie sa so mnou stavila, že ak dostanem z písomky z chémie jednotku (lebo som ju napísala, podľa svojho skromného názoru, až podozrivo dobre) tak pôjdem za Blonďatým, zoznámim sa s ním a dám mu pusu. Tak teraz neviem, či chcem mať jednotku alebo nie. 

A spomenula som tie neslušnosti, ktoré im priam sálajú z očí? Ách. Vrr. Nezbedníci jedni. Mali by ste vidieť, ako pozerajú po dievčatách na opätku/v sukniach/v tesných tričkách. Nechápem, odkiaľ ich stiahli. Lebo sú nadržaní ako kone, a nie, nie sme v mínusových hodnotách :)

A (už posledné, sľubujem) s jedným roboníkom som sa rozprávala. Do triedy sa mi niekedy pošťastí prísť ako prvej. Naša škola má dve poschodia, povalu a suterén. Ak zídete po jednom schodisku, dostanete sa do dlhej tmavej chodby a máte možnosť vojsť do našej triedy, a keďže sme biologické laboratórium, tak je to trieda plná mozgov, jašteríc a dážďoviek v kadičkách. Vážne. No a od debilného odbočenia sa vraciam späť. Stručný prepis stručného rozhovoru mňa a robotníka.

Dvaja robotníci vchádzajú do triedy. Zrejme nezistili, že sa už v tej triede vyučuje. Jeden z nich si položí tašku na lavicu, tri lavice predo mňa, druhý sa oprie o stenu.
Ja (trochu vystrašená):
Dobré ráno!
Robotník spoza skrine sa pozrie na mňa, robotník s taškou na lavici zdvihne hlavu:
Dobré ráno!
(veľmi krátka chvíľa ticha vyplnená neslušnými predstavami na oboch stranách)
Môžem vyť VAŠIM(so silným zdôraznením) profesorom?
Ja:
Môžte.
Robotník spoza skrine na mňa pozerá jedným očkom, druhý sa usmieva.

Potom prichádza Daisy a vášnivá noc ostáva visieť vo vzduchu :)

The Way You Are

26. september 2010 at 16:15 | Charlie |  I´m not there

...and when you smile, the whole world stopes and stares for a while...

awbd

Moji rodičia s radosťou hovoria že tento september máme nabitý. A veru máme. Samé blbé rodinné oslavy a zvítania sa so zahraničnými rodinami, svadby a krstiny. Teda všetko, čo neznášam. Na tento deň som čakala celý september, a teraz som už spokojná. Fakt spokojná.

Včera, ako posledný nie voľný deň, som DOBROVOĽNE išla do kostola na krstiny najkrajšieho bratranca na svete. Ten malý je tak neskutočne krásny, rozkošný a taký hladký (nie ako tie pokrčené deti). Na škodu všetkým potencionálnym z fotiek z týchto krstín sa radujúcich ľudí na celom svete mi bola zverená úloha fotografa. Nezvečnila som ako mu farár lial vodu na tie hebučké vlásky (moja vina), ani ako mu farár urobil krížik na čelo (moja vina) ani ako zapálil sviecu, ktorá má symbolizovať večný oheň, čiže niečo ako zahájenie olympiády (moja preveľká vina). Bránim sa jedine tým, že foťák po zhotovení fotky na 30 sekúnd upadol do kómy, a za to ja nemôžem. Keby som tak mala po ruke nejakú zrkadlovku....tak by tie zábery boli lepšie, z toho vyplýva čo? Treba mi zrkadlovku!

Potom sme mali jednu z tých hostín, kde vás vždy posadia oproti rodinnému príslušníkovi, ktorý na vás neustále čumí ako jete (tí, ktorí ma dôverne poznajú, vedia, že za toto by som vraždila). To je ale asi jedna z mála zlých vecí, v skutočnosti mi oslavy s touto časťou rodiny až tak veľmi nevadia. Ale stále nie sme v plusových hodnotách.

O niekoľko hodín neskôr som stála na stanici, čakala na autobus na vinobranie a snažila sa skrývať svoj strach pred ľuďmi, ktorí zo mňa robia zlého človeka (ale nie, ja som aj bez nich stelesnené zlo). Blbá náhoda, ktorá vlastne ani neexistuje zariadila, aby som v autobuse cestovala zhruba 40 minút s tlupou mojich bývalých spolužiakov. Bŕŕ. To sú ľudia, pri ktorých stále zatínam zuby. Títo ľudia mi zo života urobili peklo. Vďaka týmto ľuďom teraz nie som schopná vyjsť na ulicu bez toho, aby mi tlak nestúpol o 50 percent, aby som sa nezožierala tým hnusným pocitom, že každý na mňa pozerá, a smeje sa zo mňa. Každý. Každý vie ako sa volám, na čo myslím, každý vie moje špinavé tajomstvá a každý mi chce ublížiť. Áno, hovorí sa tomu paranoja. Títo ľudia zo mňa urobili paranoika. Uzlík nervov s orovským zadkom, ktorý nevie nachádzať nových priateľov, tobôž osloviť neznámych ľudí, veľmi veľké tobôž chlapcov a iných krásnych ľudí... Najhoršie na tom všetkom je, že práve do Iris sa (asi) zaľúbil Seth. Je tam veľmi veľké asi, ale už len tá predstava mi naháňa do očí litre sĺz. Iris je nízka blondína, s krásnymi zubami, rozkošnou tvárou,dokonalým nosom, s malým zadkom a super cool kamoškami. Proste dievča, ktoré chlapca nikde nestrápni. Teda, aspoň nie výzorom. Iris nemá zadok ako garážové dvere, nemá jedno oko menšie a svetlejšie ako to druhé, nemá pehy od slnka, nemá znamienka, nemá jazvy na prstoch po neúspešných pokusoch vyrezať tekvicu, vždy má vlasy vyžehlené a nikdy bez make-upu. Vidíte? Som úplne nízky živočích, ja som ploskavec a oni dvaja sú tiger a tigrica. Nádherní, majestátni, dôležití. Vidíte tú odbočku? To sa stáva, iba keď som veľmi, veľmi nazúrená. A posledná vec, teraz mi každá z tých dievčat zdraví, ako keby som bola najrozkošnejší psík v celom Zapadákove. Verím, že ľudia sa menia, a ako správny kresťan by som mala ľuďom odpúšťať, ale myslím, že to potrvá dlhšie, kým im zabudnem to všetko....

A späť. Na zastávke ma už čakali Ellie s Daisy, tak sme sa vybrali na to vinobranie. Drahé kolotoče, dedinská zábava a zakázaná ochutnávka vín. No a? Ďalší deň v ich ♥ spoločnosti, za to by som išla aj na Mesiac. Neskôr sme sa stretli s June, a jej milým, a ja som si prvýkrát uvedomila, že je to naozaj, že je to ozajstný vzťah a ja s tým nič nenarobím. I keď jej to prajem. Z celého reálneho aj z piatich vymyslených sŕdc. Od kolotočov, popri stánkoch s vínom a guľášom sme zašli až do zákulisia, kde sme sa rozprávali s jednou profesorkou, ktorá bola v ľudovom. Od nej sme išli k Ellienej babke, a tam nás už chytil Ellien otec a donútil nás jesť guľáš, a my sme ani za nič nemohli utiecť. Jej rodičia a starí rodičia sú takí zlatí, doteraz sa smejem z toho, ako nám ujo vysvetľoval obsah rozprávky "Raz čapil, sedem múch zabil". Potom späť na koncert, obdivovanie sexi basgitaristu a naháňanie ho v zákulisí. Pri odchode som vo vstupnej bráne zazrela koho? No predsa Setha. Možno išiel za Iris (fňuk, vzlyk). Vyzeral tak úžasne, tak dokonalo....Myslím že som zase spadla do obrovských exkrementov. Pokazil mi celý deň, cestou späť som rozmýšľala nad ním a nad ním, a ešt nad ním a totálne ma to rozosmutnilo. Prišla som domov, do prázdneho domu (rodičia na svadbe, súrodenci u babky), pustila si P.S. I love you, plakala a vzdychala som nad Gerrym, od jedenástej do jednej sa odbavovala (čo to vlastne znamená?) na Sethových fotkách a púšťala som si videá s Kapitánom a zas som sa platonicky zaľúbila. Medzi tým som mala koncert (ako Holly v tom filme) a spievala som smutné pesničky a teraz ma nehorázne bolí hrdlo. O druhej som zaspala a ráno sa prebudila do nádherného (17 stupňov, slabý dážď, oblaky, bez irónie) počasia.

Bojím sa, že ho ľúbim.

Zealous Zebra

23. september 2010 at 18:25 | Charlie |  I´m not there
Oj, stále čakám, že príde niečo veľké, čo tu napíšem veľkými písmenami, ale nič sa nedeje. Až na výnimky.

awbd
1. Nie som akčný typ. Teda som, ale tie akčné činnosti sú v strašne malom vrecúšku. Je ich veľmi málo. Preto tie akčné veci ani nejako zvlášť neobdivujem. To bola chyba minulého víkendu. Ten víkend bol taký akčný, že o druhej ráno som si zisťovala vlaky. Preč. Chcela som utiecť. Iba na jeden deň, utiecť preč od všetkého, všetkých, od ich malicherných hádok a blbých názorov, od ich paranoje, ktorú na mňa ustavične prenášajú. Chcela som ráno odísť, byť sama celý deň, nič nehovoriť, počúvať iba bezvýznamný šum okolia a večer sa vrátiť. Chcela som strpieť krik, ktorý by sa valil na moju osobu, chcela som plakať a kričať, že ma nikto nemá rád. Ale keďže viem, že to nie je pravda, a bolo by neskutočné hlúpe robiť to, len som to trpela a snívala ďalej. Ako vždy. 

2. Minulý týždeň mal narodeniny Seth, a ja som nad ním celý ten deň rozmýšľala (zaslúžim si obfliask) a od vzrušeného chvenia a cudného začervenania sa pri myšlienke naňho som sa dostala až k bodu, keď ma myšlienka naňho doslova bolela. Bolel ma fakt, že medzi nami je veľa líg, sezón, tried, dverí, ktoré mi nikdy neuvoľnia cestu a ktoré nie som schopná posunúť inam, preč. A vlastne, ani neviem, čo by som robila, keby som mala voľnú cestu. On je niekto, a ja som nikto. Som len človek, kým on je nadčlovek, kým pre neho by si každá nohy dolámala. Kým ja? Kým ja som asociálny sociofób so sklonom k depresiám a samote.  Ale s tým som sa už ako-tak zmierila, tak snáď aj to ostatné sa časom poddá. 

3. Tento ročník zatiaľ vyzerá veľmi sľubne. Okrem toho, že sa učíme ešte len druhý týždeň, tak z 10 vyučovacích dní sme mali 6 5-hodinových, lebo telocvikári sú už druhý týždeň mimo, a namiesto toho, aby nám ich suplovali (ako minulých šesť rokov), nám ich teraz odpúšťajú, lebo sú len radi, že zo školy vypadneme a uvoľníme triedu. A to je pekelne úžasné! Na druhej strane sa na nás kladú ťaživé nároky, každý nám dáva robiť kdejaké projekty, napríklad z biológie, konkrétne z genetiky (asi si vyberiem tému DNA) a okrem toho ešte veľký ročníkový projekt. Mali sme niekoľko stoviek tém (niečo vyše dve) a ja som si jednu vybrala. Kanada-kolíska hokeja. Z angličtiny. Po tom, čo mi došlo, že to budem mať napísať celé po anglicky (a prezentovať po anglicky) mi moja konzultantka povedala, že to nie je o Kanade, ako som si pôvodne myslela, ale o hokeji. Nič proti hokeju, milujem hokej (uá, utorok sa začala nová sezóna, jupíí), len som chcela aby moja práca bola taká, inteligentná, na inteligentnú tému. Vlastne som si vyberala medzi touto a medzi Občianskou vojnou, teraz by som však radšej písala o Občianskej vojne (tiež po anglicky).

Chcela som viac bodov, ale nejako som sa rozrečnila, a tie ostatné už vlastne ani nemajú význam. Už len to, že pred dvoma rokmi som bola na Coldplay, a doteraz je to jeden z najlepších dní, aké som kedy zažila. Bolo to také skvelé! ♥ Chcem ísť ešte raz.

A nie, nie som tehotná, je to iný druh oznámenia :)

Windy weather

17. september 2010 at 21:18 | Charlie |  I´m not there
awbd
Niekedy mávam abnormálne stavy úzkosti. Vtedy si predstavujem samu seba v tvorivom kreatívnom procese, ako sedím za stolom a usilovne píšem najlepšie básne sveta s ceruzkou v ústach, pohľadom na pouličnej lampe a mozgom v mieste s najrôznejšími slovami na svete. Potom sadnem za stôl, idem na Satanášovú stránku a všetko je zrazu preč. Rýmy, verše, strofy. Úzkosť je však stále prítomná.

Úzkosť sa v pokročilejšom štádiu dostáva do silne sebeckého egocentrizmu, keď ľutujem samú seba, cítim sa zbytočná, považujem sa za najväčšie chúďa na svete a spoznávam svoj biedny osud v piesňach. Vtedy viem, že je to zlé. Keď moja úzkosť dosiahne vrchol, vtedy konečne začnem vnímať okolitý svet. Mení sa to však k horšiemu. Začnem plakať nad všetkými zlými ľuďmi, sama seba sa pýtam prečo je svet taký nespravodlivý, prečo má jeden viac ako si zaslúži a druhý nemá nič, potom sa začnem hnevať na Hitlera a na Stalina, neskôr ich ľutujem, a na konci tohto pod-rituálu si dávam za vinu smrť všetkých obetí fašizmu a komunizmu.

Ku koncu si väčšinou dávam záväzky. Ako napríklad: 

►snažiť sa byť viac milá k ľuďom
►chrániť ľudstvo pred komunizmom a fašizmom (niekedy keď je to zlé, tak aj pred anarchisticky zmýšľajúcimi ľuďmi)
►naučiť sa konečne zmysluplne odpovedať na zmysluplné otázky (to sa učím už 16 rokov)
►postaviť sa konečne problémom (detto)

Len tak. Teraz som momentálne v druhej fáze. Na Satánkovi analyzujem, prečo Edward nepíše (keď už sme tí kéémovia, no), akákoľvek poetická inšpirácia (plus kreativita) je preč. A už asi týždeň sa spoznávam v rôznych pesničkách. To len na okraj. Taylor Swift, Stereophonics...to všetci spievajú o mne!

Toľko k mojej úzkosti. Čo sa týka školy (uvedomila som si, že sa tu prepierajú len dve témy-moje depresívne nálady a škola) tam je to úplne úžasné. V mojej momentálnej nálade (úzkosť na ôsmu) by som brala školu aj cez víkendy. Niektorí utekajú zo školy, ja najradšej utekám do nej. V škole totiž nie je času na ponuré myšlienky (iba ak cez úmornú, nudnú, zdegenerovanú a degenerujúcu chémiu, uf) a vďaka Ellie nie je čas na nič iné, iba na zábavu. A na učenie, samozrejme. Ale verím, že do konca roka sa to zmení. Na druhej strane, každý profesor teraz vraví, že toto je náš posledný školský rok ako triedy. Budúci maturantský rok už budeme porozhadzovaní a nebudeme mať na seba toľko času, ako tento rok. To mi je dosť ľúto. V príme som mala neskutočné šťastie na perfektných spolužiakov, Ellie aj June som spoznala tam. Rovná sa- škola mi dala niečo, na čom mi momentálne záleí rovnako ako na svetovom mieri (to je snáď jasné). Cez chémiu (aby ste vedeli, máme dve hodiny týždenne, ale naša chemikárka je vládkyňa času, preto si ten čas zastaví, lebo nie je možné, aby aj po troch hodinách stále ostávalo 40 minút do konca hodiny!) som si snažila predstaviť samú seba. Pri maturite, po maturite, pri príjmacích skúškach, po vysokej... Nešlo to. Stále, stále, stále som sa pri akýchkoľvek problémoch spoliehala na ten zažitý stereotyp. Keby niečo, mám kde bývať, má ma kto živiť, má za mňa kto vybaviť problémy. Ale teraz? Som veľmi blízko dospelosti a bohužiaľ, nikoho nezaujímajú moje túžby ostať dieťaťom. Čo bude vo Vancouveri? Ešte stále ma to neprešlo.

Ach. Tak strašne by som vám TO chcela povedať, ale keď sa strašne bojím, že to zakríknem.... A ani vlastne neviem, prečo to tu píšem.....Tak oukej. Som tehotná. 

Ultra useless

14. september 2010 at 18:37 | Charlie |  I´m not there
awbd
Toto začínam písať už asi po piaty krát, stále ma niečo vyruší, a musím to zrušiť. Inokedy by som to brala ako znamenie, že niečo také nemám písať (takých článkov-nečlánkov už bolo...). Dúfam, že teraz ma to nezabije.

Po tom, čo sme minulý týždeň "spoznávali" krajinu (našťastie, počasie bolo priam geniálne, pršalo a bola celkovo zima, takže odriekli obe túry a namiesto toho sme sa len prechádzali. Raz po Poľsku, raz po jaskyni v ktorej som sa stále bála, že skončíme ako čílski baníci. Nemám rada jaskyne.) nám včera začalo vyučovanie. Ešte na oficiálnom otvorení som bola neskutočne otrávená z toho chaosu, ktorý vznikol prerábaním našej školy. Riaditeľka a zástupkyne nám dávali ukrutne zložité (ehm, pre mňa zložité) pokyny a celé to vyznelo tak, že budeme natlačení v nejakej malej učebni, nebudeme vidieť na tabuľu cez prach a poza chrbát budú nadávať robotníci. Ale omyl. Nič lepšie sa nemohlo stať. Škola vyzerá príšerne, namiesto toho, aby rekonštrukciu robili po častiach, všetko to rozbili naraz a teraz zrejme zistili, že takto to nepôjde. A veru nepôjde. Najhoršie na tom je, že úplne všade je prach. Ja som vlastníkom výhradne čiernych riflí. To znamená, že ak by som náhodou išla poza školu (niežeby som niekedy šla, na to som príliš veľký paranoik) hneď ma odhalia čierne rifle. Zo školy sa väčšinou vraciam so sivými nohami. Tak isto spodok tašky je neskutočne špinavý. Ale to je drobnosť. Náhradnú triedu (našťastie dosť veľkú pre tridsať ľudí) máme NÁHODOU vedľa Edwardovej triedy (vybavila som to s riaditeľkou). Angličtinu sa učíme v jedálni, a to je vlastne jediný predmet, na ktorý sa premiestňujeme. Cez prestávky sa stretávame s robotníkmi (nikdy by som neverila, akí rozmanití môžu byť robotníci :). Starí, mladí, blonďaví, hnedí, fúzatí, nosatí, vysokí, nízki, tuční, chudí, pekní :)...) No a okrem toho, že susedíme s Edwardom je naša trieda úplný top. Okrem toho, že tam neskutočne smrdí, je tam teplo a okná sa nedajú otvoriť, pretože pri oknách sú hniezda včiel. Ale. Naša trieda z druhej strany susedí s telocvičňou, a je všeobecne známe, že na telocvični robia tí najlepší z robotníkov.

Keď sme včera ráno pred vyučovaním sedeli s Harrym v jedálni a boli sme zmätene zmätení, prišiel za Harrym Edward (oni sú totiž veľkí kamaráti) a rozprávali sa a rozprávali a zrazu som sa v stredobode rozhovoru ocitla ja. Ja a môj zmätený výraz. Tak som sa včera rozprávala s Edwardom (preto teraz stojím na stoličke a búcham sa do hrude). Ten deň bol priam nabitý udalosťami. Po rozhovore v jedálni (stále som na stoličke) sa jeden tercián zasekol na záchode a na apel všetkých profesorov ho odtiaľ vytiahol až Roy, môj hlúpy kamarát Roy. Neskôr sme pálili včely (ja som samozrejme ticho trpela) Dove-om Go Fresh! a zapaľovačom (...) a neskôr sme s Ellie doplatili na neschopnosť našich chlapcov držať hubu a triedna, alias pani Bridžit nás presadila (lebo prišli na naše miesto, tí bezbožníci) preč od June s Minnie, a aj keď si Harry vydupal miesto pred nami, s Mickeym sa nakoniec odsťahovali (i keď sú dosť nerozhodní, čo sa ich miesta týka). Ale stále sedíme v poslednej lavici (chválabohu za našu výšku). Potom som sa vliekla domov s June a jej sestrou Maddy a s mojim novým kamarátom (dajme tomu) Tonym a presviedčala som ho, že som originál Zapadákovčanka, nie niekto dochádzajúci, ale to on vie, tak neviem prečo strúha formu....

Dnes ráno som bola z mojich troch slabostí (nenachádzam iného slova) opäť neskutočne zmätená a uvedomila som si, že všetci sa podobajú na mojich obľúbených mužov (kriste, zdá sa mi to, alebo je tu nejako PLYTKO?). Edward na Beara Gryllsa (ten človek má úplne najkrajší nos na svete), Seth na Sidneyho Crosbyho a Dan na Chrisa Martina. Ach. Ale o tom sa ešte nahovorím...

Viete čo je super? Nakupovanie. Konečne chápem, prečo to majú ľudia tak radi. Veď je to skvelé. Za posledné dva mesiace sa mi zväčšil šatník (už asi bolo načase). Najradšej mám brošňu v tvare srdiečka, ktorú nosím na chlapčenskej bunde a sivý sveter s kapitánskym céčkom na ľavej hrudi :) Teraz každý vie, že som Kapitánová. Ah, Kapitán!

V skutočnosti to tak zariadila vyššia moc, a nie ja featuring riaditeľka. Keby som prišla za riaditeľkou (hovorila som, že sme jej jediná trieda, v ktorej učí moju obľúbenú chémiu?) a o niečo ju poprosila...asi by mi dala po papuli.Alebo by mi dala bodyček.

To Tchaikovskij

11. september 2010 at 20:14 | Charlie |  I´m not there
Drahý Piotr,

už je to dávno, čo sme sa poslednýkrát videli pri chladenom Zlatom Bažante, spomínaš? Váľal si sa pod stolom, hmkal si si melódiu zo šperkovníc a mýlil si si čašníčku s luskáčikom. Aj keď sme si sľúbili, že nebudem písať prvá, píšem, pretože si sa už dlho neozval a už si pomaly neviem vybaviť tvoj hlas. Viem, otáľala som dlho, kým som sa prekonala napísať ti tento skromný list, ale nemohla som skôr, ver mi. Odkedy sme boli mladí a túlali sme sa ruskými tajgami ubehlo už mnoho týždňov, mesiacov, rokov. Pamätám sa ako sme prečkali poludnie skrytí pod mohutným ihličím pred ukrutnou páľavou žiariaceho Slnka. Asi by som nemala takto spomínať. Len to odkrýva časť môjho srdca, ktorú si zamkol a vzal kľúč so sebou. Čas však lieči a tak sa táto komôrka stále zmenšuje, ale na niektoré veci proste nezabudnem. Dúfam, že si niekde šťastný. V bulváre písali, že ťa našli v bare s nejakým švédskym futbalistom. Najprv som si myslela, že ste len kamaráti, viem, že ty máš futbal veľmi rád. Za všetko hovoria tie šály Spartaku Moskva v tvojom Mercedese a oficiálny zápis v ich fanklube. Čoraz viac sa však pošuškáva o tom, že si gej. Nech je ako chce, vedz, že ťa stále budem ľúbiť. Ako brata, milenca, kamaráta, otca, budem ťa ľúbiť láskou, hoc akou si vieš i nevieš predstaviť. 
Vtedy si vravel, že máš niečo rozpracované. Tak čo? Ako to pokračuje? Tu sa tvoje opery hrávajú neustále, dokonca na ich námety točia filmy! A to si im nikdy neveril! A čo robím ja? Momentálne nabieham na školský systém, ktorý mi už ale veľmi chýbal. Predstav si, otvorenie našej školy ešte musí schváliť cár, preto sme museli zaplatiť 9 dukátov a 3 zlaté, a za to sme odhaľovali krásy našej zeme. Od krás severného Ruska to má ďaleko, ale je tu fakt pekne. Ani sa tu necítim ako vo vyhnanstve. Tunajší ľudia sú veľmi milí, i keď tebe by asi vadilo, že majú radšej hokej ako futbal. Neľutujem, že som s tebou vtedy utiekla, ľutujem len, že som sa predtým sľúbila inému, i keď som ťa už vtedy ľúbila. Ublížila som tebe i ostatným, a to ma veľmi mrzí. Trápením pre mňa je spomienka na tvoj žiaľ a smútok mojich rodičov, keď ma viedli na loď z Ruska. Akokoľvek, pamätáš si na Ludvíka Svobodu? Pobil si sa s ním, pretože predal lístok na futbal, ktorý si mu daroval. Štvrtok sme sa na koči doviezli až k jeho pomníku. Pršalo, a chladný dážď mi pripomínal slzy tvojej mamy, keď sa o nás dozvedela. Nechcela som.... Piatok sme zas vošli do jaskyne a práve tam som si uvedomila, ako veľmi ťa aj po tých storočiach ľúbim. Bála som sa, že tam ostanem naveky, a už nikdy nebudem mať šancu povedať ti, to čo som ti povedať chcela. Že ma mrzí všetko, čo som ti spôsobila. Všetko som to spravila opantaná láskou, ktorá bola silnejšia ako rozum. Mrzí ma to.
Lúčim sa s tebou. Naposledy. Dúfam, že nájdeš pokoj a lásku, ktorú si vždy chcel nájsť. Dúfam, že nájdeš to, čo som ti ja dať nemohla. Zbohom.

Tvoja Tatiana.

Viete čo, som fakt len nevyzretá riť. Zistila som, že okrem Edwarda mám slabosť ešte pre ďalších dvoch ľudí. Je to normálne? Som zmätená, všetko sa mení. Chcem byť profesionálny nymfoman.

Stinky Socks

7. september 2010 at 21:13 | Charlie |  I´m not there
Ách. Téma týždňa je "poprvé" a ja tam nemám čo dať. Niežeby ma to trápilo. Mohla by som preklenúť moje sentimentálne myšlienky a dať tam "jak sem POPRVÉ zvracela" alebo niečo takéhoto charakteru, ale čo ja viem, niekedy je tá sentimentalita lepšia. A krajšie sa o nej číta.

Dnes nám končia prázdniny. Školu nám však budú robiť ešte asi tak (predpokladám) osem rokov a do Vianoc to vraj bude taký chaos, že sa budeme chcieť učiť normálne. Celá škola je rozbombradovaná, povráva sa, že by sme sa mohli učiť na dvore alebo na neďalekej psychiatrii. Alebo v jedálni. O tú sa asi budeme deliť s ďalšími triedami, takže sa môže stať, že by sme sa čisto NÁHODOU (postarám sa o to) učili s Edwardovou triedou. A siedmy krát vyskúšam prejsť so samými jedničkami. Možno to v septime výjde, čo ja viem. Ale nie, koho tu chcem oblbnúť. Budem sa snažiť neprepadnúť z matematiky/chémie. Ale z ostatných budú samé jednotky. To vám tu sľubujem na moju dôstojnosť, aj keď za veľa nestojí.

Posledný deň sme sa teda rozhodli stráviť v KE a ja som na tomto výlete pocítila zatiaľ najväčšiu túžbu po zrkadlovke. Bolo také nádherné počasie, toľko nádherných ľudí, momentov.... Fotiť výraz bielej panej, ktorá nadávala na celú stanicu po tom, čo oznámili v priebehu polhodiny dvakrát 20 minútové meškanie (my s Daisy sme boli nadmieru pokojné, teda okrem môjho zvyčajného tancovania na mieste). Keď nám vo vlaku pustili kúrenie na nohy a všetka krv nám stúpala do hlavy. Po tom, čo sme niekoľko hodín hľadali darček pre Ellie (dnes má meniny) a nevedeli sme si vybrať spomedzi knihy s otázkami o dospievaní a  retardovaných drahých plyšových medveďov (my ju totiž prezývame macko, pretože chodí ako medveď, niežeby bola retardovaná). Chceli sme jej kúpiť aj knihu o hokeji (stačili by aj obrázky) ale žiadna nebola! V akom storočí to žijeme? Tak sme jej kúpili taký prívesok (...) Toto hľadanie sme zajedli syrovou pizzou (cítila som sa ako Kevin Mekkelister-nebol on Fín?) a kofolou. Okrem toho, čašník sa ma rád a často dotýkal. I keď nedobrovoľne. A pekne voňal. Neskôr Tesco, kde sme sa všetci stratili a potom balenie lišiaka, ktorý lákal ľudí na poistenie v Prvej Stavebnej. Ale potom...potom som uvidela najkrajšieho muža na svete. Mal dlhú sivú bradu, mastné vlasy v copíku, pivné brucho, asi 63 rokov a bol na bicykli. Zaviedol nás (cez cestu) až k Tescovskej zmrzline kde som mala svoju obľúbenú jogurtovú za rovnaký čas, za aký Ellie vylízala (rozkošné slovo) štyri differentné zmrzliny... Takže presun popri Double Tree Hiltone (s Kapitáánom tam už máme zarezervovanú izbu na budúcoročné MS) k autobusu, ktorý bol starší než čierne uhlie a trmácalo to s ním tak, že som sa čudovala že nás nezapnú (ako na kolotočoch, chápete). Kým sme však došli do Optimy bolo už neskoro na to, aby sme išli do kina, tak sme len bezcieľne chodili po obchodoch a skúšali si svetre (Daisy), korzety (Maddy), šaty (Ellie) a klobúky (June, Lynn, ale mne sedeli najlepšia, of course). A tak. Keď sme išli späť tak sme sa telepaticky zoznámili s ujom, ktorý bol asi 50 m od nás (rozumej-my sme boli v autobuse a on na zastávke, s Ellie a Daisy sme mu oduševnene odkývali, keď nám zamával na odchod). O niečo neskôr sme nastúpili do vlaku späť domov (opäť len s Daisy, pretože ostatní išli iným vlakom), a po tom čo si k nám sadli dve tety (jedna bola čudná a druhá vyzerala ako Sarah Spainová v blond verzii) sme videli ako si Seth sr. sadá do nášho vagónu aj s hokejkou. Uf! Takmer som sa na mieste rozpustila. Následne tety odišli, lebo sme mali zaseknuté okno (nedalo sa zavrieť) a fúkalo na nich. Bábovky! Tak sme tam ostali samy, vystrkovali hlavu z okienka a neskôr mrzli s prefúkanou hlavou v prefúkanom kupé.

Bolo to však úžasné. Možno najlepšia akcia leta. O to viac, že už to leto nie je. Chválabohu.

Zajtra začína škola, do konca týždňa budeme chodiť po lesoch (a všade budú samé žaby) a učiť sa budeme najskôr v pondelok. Ách. Radšej by som sa učila už zajtra. 

Dávajte na seba pozor a uctievajte Sarah Spainovú!


Rudely Rated

2. september 2010 at 21:39 | Charlie |  I´m not there
Drahí moji spolupútnici. Dnes nastal ten deň, kedy sa nebo rozostúpi a po slnečnom lúči sa ako javorový lístok (áno musí byť javorový) skĺzne tá, od ktorej všetko závisí, toť ja.

Mesiac je všeobecne považovaný za krátky časový úsek. Mesiac bez počítača je však aj pre inteligenciou napráskaného a toľkými talentami oplývaného človeka ako som ja príliš. Preto čujte, klaňajte sa a vzdávajte hold mojej obeti, lebo toto je kráľovstvo moje a vy sa tu bez pokory (a uctievania mňa) nedostanete.

Nechcem písať nadlho. Bude to zbytočne nudiť a popravde sa mi veľmi ani nechce. Skúsim to zhrnúť do pár viet, ktoré možno nebudú nadväzovať ale budú mať význam, a to sa vždy cení.

Väčšinou sa všetkým zdá, že prázdniny idú rýchlo, ale tieto ani nešli, však? Júl išiel kľudne, keď vám nepadla sánka po tom, čo ste zistili dátum. A august rovnako. Po dvoch mesiacoch som dnes ráno ochotne vstala a išla do tej školy. Ale keďže som mala iné dôvody, asi sa to nepočíta.


Koniec júla som strávila u June, v najzapadnutejšej dedine na svete. Chodili sme po lesoch (rovnaké pocity ako minulý rok, viď článok Midnight Moonlight) a aby sme odohnali divé zvery tak sme spievali znelku z Pokémona (You teach me and I teach you, POOO-KEEEE-MOOOOOON), hrali sme biliard a moje družstvo vyhralo! Rozprávali sme sa do štvrtej ráno, stavali sme stany (tu moje družstvo prehralo), opaľovali sme slaninu, spoznávali miestnych junákov/zbojníkov/šrácov/chlapcov (akékoľvek dojmy vyjadrím troma bodkami -...), dívali sa do ohňa a cestovali sme so slinou na perách (ou, to asi len ja).

Keď som sa vrátila, zistila som, že Disney Channel nie je somarina monstróznych rozmerov a zaradila som Zekea a Luthera medzi moje pravidelné programy. Kojo a jeho "Zírej!" je jedna z najlepších vecí tohto leta (je to trochu smutné).


Samozrejme boli aj depresie. Ľahšie, ťažšie.
Napríklad keď bolo obdobie, že aj Ellie aj June mali frajerov. To bolo také čudné. Rozprávali sa o tom, aké je to pekné, keď ťa niekto ľúbi. Keď sa máš s kým rozprávať. Vlastne také obdobie som čakala, vedela som že príde, Ellie a June sú fantastické, preto to nebolo veľké prekvapenie. Len viete, typická reakcia hnusného sebca, akým ja som. Ja teraz fakt nechcem nikoho, kto ma bude ľúbiť, fakt nie, len som myslela, dúfala, že ony tu budú vždy pre mňa. A zrazu to bolo niečo iné. Nepotrebujem byť stredom pozornosti, len nechcem byť vyvrheľ. Potom sa to však ešte zhoršilo, lebo Ellien XY, ktorý sa mi zdal ako magor hneď od začiatku jej oznámil, že si nevie vybrať medzi ňou a ešte jedným dievčaťom. Tak sa rozišli, i keď spolu tak nejak formálne vlastne ani nechodili. A June. To bude asi na dlhšie. Je to jej kamarát z dediny, a snáď sa majú radi, tak nech to drží.

Potom ma potešilo niečo s čím sa Vám tak veľmi chcem zdôveriť, ale nemôžem. Možno niekedy v novembri, decembri, keď to bude isté. Ale keď, tak o tom budem hovoriť až do samého dňa dé, lebo toto zmení totálne všetko.

No a potom náš Zapadákov oslavoval. To znamená kolotoče a stánky v parku. Tak sme sa na to s Ellie boli pozrieť. Okrem toho, že som zistila, že aj Grace má frajera, som po dlhom čase videla Darcyho a nie som si istá, či mi to náladu zlepšilo alebo zhoršilo. Čudné však je, že má bokombrady! Ako Kapitán (na takéto označenie sa už ani nepamätám :) Len blonďavé. A toho krajšieho/staršieho z bratov Sethovcov.

Ďalej som si vybrala vysokú :) Oddnes som tretiačka, takže je najvyšší čas :) Myslím, že som sa definitívne rozhodla študovať jazyky a to rovno vo Vancouveri (kde inde) na jednej z najprestížnejších kanadských škôl na Simon Fraser University. Zlé je, že je to v Kanade, že tam treba veľa peňazí a dobré známky, dobré je že po vyštudovaní, by cieľ pracovať v Amnesty Interanational nevyzeral až tak zle. A vlastne celý tento plán nevyzerá tak čierne, ako by sa mohlo zdať.

A vlastne to boli moje prázdniny. Neboli skvelé, aké som ich chcela, ale účel splnili. Bolo toho veľa, na čo budem spomínať. Hlavne na tú črevnú chrípku, ktorú som včera doležala. Na tú tak skoro nezabudnem.

A dnes sa začala tak škola. Teda poniektorým. Nám nie. Patríme k tým šťastným (mne sa to ale nepáči), ktorí pre rekonštrukcie odkladajú budíky a učebnice. Do školy ideme až budúci týždeň a aj to budeme len chodiť na prechádzky :) Ale myslím, že potom ten chaos bude dosť drsný, vraj je škola totálne rozbombardovaná, takže uvidíme. Ale viete koho som dnes videla. Edwardíka, ktorý sa fakt neskutočne podobá na Beara Gryllsa alias Ultimate Survivala (chodí to na Discovery pod názvom Boj o prežitie, pozrite si to, len neodporúčam pri tom raňajkovať), a aj to bol dôvod prečo som na tom cez prázdniny fičala. Teda jeden z tých.

Myslím že svet je super. No nie?