October 2010

This years love

29. october 2010 at 19:33 | Charlie |  I´m not there

...I´ve been waiting on my own, too long...

Rada používam slová francúzskeho pôvodu. Zdajú sa mi nádherné v písanej i v hovorenej forme. Každý im rozumie, no zároveň v sebe majú akúsi nonšalanciu a šarm ako všetky francúzske slová. Vernisáž, kamufláž, sabotáž. Moje najobľúbenejšie. 

Vždy som si myslela, že môj život je príliš nudný. Bola som udivená z rodín, ktoré sa rozvádzali, podvádzali, zabíjali. Bolo to niečo vzdialené. Nikdy som netušila, že tieto veci ozaj existujú. Myslela som si, že takéto veci sa mne ani nikomu v mojom okolí nemôžu stať. A zrazu sú tu rozvody, nemanželské deti, a veci také hnusné, že mi je zle. 

Chcem pomáhať ľuďom. Keďže nič intelektuálne robiť nemôžem, toto je jediná šanca na úspech. Chcela by som skončiť všetky vojny, aby sa deťom neodvádzali otcovia a matky do nezmyselných bojov, z ktorých sa niekedy vracajú ako vrahovia. Chcela by som nasýtiť všetky deti, ktoré sú hladné, vyliečiť tých, ktorí sú zranení. Chcem byť niekoho hrdinom. Možno je to naivný sen. 

Chcela by som sa pohádať so svojou triednou profesorkou. Odmietam platiť zástupkyni a vedeniu dovolenku. Chcela by som po školách vyvesiť plagáty s výzvou bojkotovať absurdne vysoké poplatky škole za nič. Teoretické aj praktické. To nič.

Nikdy som nevedela, čo je to láska. Doteraz to neviem. Myslím, že je to len výmysel, neverím že existuje ozajstná na celý život. Keď som bola malá, nikdy som si nepredstavovala to, že raz budem stará sedieť v hojdacom kresle vedľa svojho muža, rovnako starého, rovnako milujúceho. Niekedy mám pocit, že láska je len nepodstatný bonus, niekedy si myslím že láska vykúpi svet. Čím ďalej sa však zamýšľam, tým si viac si uvedomujem, že láska tu nie je. Láska tu nie je. Kde by aj mohla byť? Medzi ľuďmi, ktorí zabíjajú zo zábavy? Ktorí osočujú slabších z frajeriny? Ktorí netolerujú 90 percent sveta?  Ktorí zabíjajú deti, mužov, ženy, starcov, zvieratá, prírodu pre zisk? Pre niečo, ako sú peniaze? Tu by mala byť? V podstate sa jej ani nečudujem, že tu nie. Byť na jej mieste, už sa obesím.... Aj o láske platí, že si myslím, že je príliš vzdialená a neverím, alebo si neviem predstaviť jej prítomnosť pri sebe, v sebe.

Your mind is my puppet

28. october 2010 at 17:38 | Charlie |  I´m not there
Mám existenčnú krízu. Šťastné dni sú preč a ja sa opäť utápam v slzách. Ale držalo to celkom dobre. Takmer týždeň. To je pekné. Nejak začať musíme. 

Zistila som, že nemám čo ponúknuť. Nemám charakteristické vlastnosti, som len gigantický nemotorný hybrid. Neznášam život, svet a robotníkov. A seba. Keby som si teraz mala predstaviť muža, čo ma bude niekedy ľúbiť, predstavujem si psychicky nevyrovnaného muža, ktorému chýbajú tri prsty. A je to ten duševne najchorejší človek na svete. K takým sa hodím. Fyzicky aj intelektuálne. 

Odnaúčam sa ľúbiť. Už nikdy, nikdy, nikdy sa nechcem do nikoho zaľúbiť a k nikomu si už nikdy, nikdy, nikdy nechcem pestovať žiaden vzťah. 



Volá sa Jožko. Blonďavý. Takže už to nie je Blonďavý, už je to Jožko. Už len ja ho budem nazývať Blonďavým. Daisy s Ellie si teraz stále budú hovoriť, aké má jemné ruky a tvár a ja sa budem tváriť, že sa zaoberám ruskou socialistickou literatúrou.

A strácam June. Strácam June. Strácam June. Strácam June.

A nevládzem. Už nevládzem. Nevládzem plakať. Nevládzem sa pozerať na ľudí okolo seba, ktorí sú šťastní. Nevládzem. A strácam June. Všetko je veľmi zlé. 

Veľmi, veľmi zlé. Chcem vrátiť čas. 

Nemám nič. Som len ten škaredý človek, s ktorým ľudia radi chodia po ulici, lebo vedľa neho vyzerajú krajší. To som ja. To je moja úloha. Moja životná misia. Nemám čo dať. A ani čo brať. Som len ťarchou sveta. Tak je to. Nechcem.....

Dog Days are Over!

25. october 2010 at 19:20 | Charlie |  I´m not there
...leave all your love and your loving behind, you can´t carry it with you, if you want to survive...

No, má zo zmysel. Možno je to dočasné, ale nejako cítim, že to má zmysel.

awbd
Po prvé, uvedomila som si, že ani Setha, ani Edwarda, ani Dana a ani Harveyho neľúbim, a ani do nich nie som zaľúbená. Našťastie. Cítim, že to mám všetko pod kontrolou. Viem, začína to pripomínať telenovelu, ale ja som rada, že v tom mám konečne jasno. Rada sa nich pozerám, rada ich stretávam, rada o nich rozmýšľam, ale neviem si predstaviť a ani ma nijako nevzrušuje predstava o niečom viac. Našťastie. 

Seth nech ostane navždy s Iris, nech sa ľúbia, nech majú krásne hokejové deti, nech má po nej šťastie a po ňom všetko ostatné. Dan nech si ďalej nažíva v svojej chrismartinovskej nevedomosti a Harvey nech sa prechádza s tým svojím prenádherne nádherným nosom (čo za spravodlivosť mu dala taký nos?, a nie, nie je to eufemizmus).

Teším sa na zajtrajšiu telesnú s Edwardom. Dnes mi opäť pozdravil, predchádzal tomu čudný, dlhý, nervózny pohľad z jeho i z mojej strany, i keď z tej jeho ten dôvod/príčinu typu pohľadu neviem vysvetliť. A ešte spolu ideme do divadla. Akože naša a ich trieda. Teším sa.

A robotníci? Stále sa množia. Množia sa starí, fúzatí, ale aj mladí, vysokí a ...ách, proste nádherní. Na dnešnej chémii ich na okne pracovalo asi 15 (najkrajšia chémia za dlhý, dlhý čas). Pamätáte, ako som vravela, že sme Blonďavého vypátrali na Satanovej stránke? Nie je tomu tak. Našťastie (nejak sa to tu často vyskytuje). Teraz nám školu akoby predmaľúvajú, takže sú všetci ofŕkaní, špinaví, spotení..uf!

No, a neviem čo ešte spomenúť. V poslednom čase mám pocit, že to tu neskutočne inteligenčne upadá, ale to je Vaša vina. Takže to napravte. Že je táto jeseň proste nádherná? Keby som Vám chcela opísať krásu Harveyho nosa (prípad inteligenčného úpadku), tak by som Vám ukázala počasie okolo štvrtej poobede. Keď sa úplne, úplne pomaličky stmieva, lístie húfne opadáva zo stromov a krúti sa v pravidelných víroch na chodníkoch, ľudia vystavujú na obdiv farebnosť svojich dáždnikov a súťažia s trojfarebnými vetvičkami stromov. Presne taký je Harveyho nos. 

A prečítala som Matku (gratulácie iba šekom). Za víkend. A keď som pracne dopísala referát, zistila som, že mi to treba až o 3 týždne (peniaze nevraciam). Ale čo, socialistické romány sú možno úmorné a psychiku poškodzujúce, ale viete aký pocit som mala pri tých revolučných rečiach? Revolučný *kývem hlavou, mám vypätú hruď a som pyšná sama na seba*.

Alebo možno sa psie dni neskončili, ja som len ohromená SVOJOU DNEŠNOU JEDNOTKOU Z PÍSOMKY Z MATEMATIKY a zajtra sa opäť vrátim k bojom za stiahnutie kopejky z môjho biedneho platu na vysušenie močiaru za továrňou. Ách. Pre budúcnosť by som sa mohla držať od ruskej socialistickej literatúry obďaleč. Alebo by som mohla byť na čele samoderžavie... 

She will be loved

21. october 2010 at 18:07 | Charlie |  I´m not there

...I´ve had you so many times, but somehow I want more...

Ech, život je na riť. 

awbd
Po štvorhodinovej príprave na písomku z chémie som dnes obdržala nádherný papier so štvorkou na vrchu. Momentálne očakávam rodiča z rodičovského, ktorý nevie o dvoch štyrkách (vrátane tejto) a päťke. Očakávam ďalšie desiatky pätiek. 

Zistila som, že Edward je..no, blbec. Totálny. Úplne totálny. Seth je s Iris. Iris ma štve. Vždy keď idem okolo nej a Setha, buď sa ho dotkne, alebo jej vidím do nosa. A to som od nej o dobrý meter vyššia. Našla som však najkrajší nos na svete. Zabudnime na Beara Gryllsa, je tu Harvey. Bez nosa by bol obyčajný, s nosom je kráľ krásnych nosiarov. 

Mám hnusnú chuť na čokoládu, z chémie sa pripravujeme na tému Biochémia a spoznávam sa v Pavlovi Vlasovovi (konečne som začala čítať tú Matku, a je to perfektné, môj pohľad na socializmus sa zmenil, i keď vysvetlenie teórií socializmu od Rusa je ako kázanie o ľudských právach od Číňana). 

Jediné, čo ma drží pri živote, sú robotníci, telesné s Edwardom (aj keď je to somár), nádherné počasie a Harveyho nos. 

Nikto mi neverí, že raz dosiahnem to, čo chcem. Ellie a June sa mi dnes smiali, že o Vancouveri môžem navždy len snívať. 


A tak sa pýtam, má to ešte zmysel?

You are Beautiful

16. october 2010 at 16:24 | Charlie |  I´m not there
                       
 ...but it´s time to face the truth, I will never by with You...

Pamätáte si ešte na egoistické bodky? Nie? Ako to?


•Noviny vždy čítam na štyrikrát. Najprv si ich prezriem len tak zhruba a s obrázkami. Na druhýkrát si dôkladne prezriem obrázky, prečítam horoskopy a veľmi krátke články, a texty pod obrázkami. Na tretíkrát prečítam všetko, čo ma zaujme. Na štvrtýkrát, niekedy o týždeň od kúpy novín si ich prečítam celé.

awbd
 •Keď jem cukríky, nikdy nie z obalu.Vždy si ich vysypem  a zoradím si ich do rady podľa farby. Najmenej rada mám citrónové, tie teda idú prvé, potom idú pomarančové, potom zelené a potom podľa chuti ružové alebo fialové. Najradšej mám banánové a hruškové.

  •Pred spaním sa vždy pozriem do šatníka, vždy zatiahnem záclony tak, aby nikde nebolo vidieť okno a poviem rodičom Dobrú noc. Samozrejme gombíky na obliečke musia byť pri nohách a musím mať pri sebe plyšovú lienku, ktorú som už dávnejšie ukradla sestričke Florence.

• Neznášam, keď si tu Florence alebo Freddie vodia kamarátov, obzvlášť ak sú u nás viac ako 24 hodín.

• Úplne vážne ma desia ľudia, ktorí ovládajú chémiu.

 •Nadovšetko milujem športovcov.Kapitána,
Krásku (samozrejme, že myslím jeho) a Satánka. A ďalší milión hokejistov, rýchlokorčuliarov, tenistov, plavcov, Crashed Icerov a keď je sucho, tak aj futbalistov. 

Toto je moja obľúbená stránka (hlavne tie staršie články sú úplne skvelé, neraz som pri tom plakala) a neznášam Green Day.

A ešte niečo. Stalo sa to asi pred týždňom, ale nejako som sa zabudla zmieniť. Počúvala som rádio, prepínala stanice až som prepla na koniec Violet Hill. Moderátorka v snahe naviazať na poslednú vetu pesničky (zistite si ju) povedala (totálne presná citácia): Ak niekoho milujete, dajte mu to vedieť. Hoc by ste to mali povedať všetkým trom. ! Čo to malo znamenať? Počúvala som ďalej, ale nič čo by to vysvetlilo, sa neobjavilo. Chápete? Keď nie, tak ►. Asi som sa zbláznila. Opäť raz. 

Smile

12. october 2010 at 19:39 | Charlie |  I´m not there

...You´re better than the best /You make me smile like the sun, fall out of bed, sing like a bird/ You make me dance like a fool, forget how to breathe, shine like gold/ Just the thought of You can drive me wild, You make me smile... ♥

awbd

Tak po prvé, je len málo pesničiek, ktoré dokážu prekonať túto.

Po druhé, svet nie je až taký zlý. Jasné, je hnusný a nespravodlivý (došla som k teórii, že človek, ktorého nenávidíte najviac zo všetkých má všetko, o čom vy len snívate) ale raz sa to možno zlepší. A prišla som na to, že sa to dá ovplyvniť!

Po ďalšie po prvé, na vysokú pôjdem do Vancouveru. Alebo do Toronta. Je mi jedno, čo si o mne kto myslí, po maturite si podám prihlášky na tisíc vysokých škôl na celom svete a potom sa len budem pozerať, ako sa o mňa trhajú.

Po druhé, spojila som príjemné s užitočným. Snažím sa zabudnúť na rôzne veci, o ktorých premýšľanie mi nerobí dobre, takže sa teraz (doslova) bifľujem na každú hodinu, cvičím na telesnej a chodím na extra plus nemčinu. Plus, v najbližšej dobe sa k tomu pridá ešte španielčina/francúžština, ak všetko dobre dopadne. Čím viac miesta sa zaberie, tým menej času bude na rozmýšľanie. A to je bod k dobru. Bod k zlu je akurát to, že som k smrti unavená a mám málo času na veci, ktoré by som chcela robiť dobrovoľne, bod k dobru je však to, že v noci sa mi dobre spí. A bod k zlu, že sa mi ráno nechce vstávať a som ešte unavenejšia než predtým. A asi som vážne tehotná, lebo som dosť citlivá (ešte viac ako zvyčajne, fí). Minule som sa dojala pri Ellienom referáte o Petrovi a Lucii.

Práve teraz ma celkom desí pár vecí, okrem iných:
  • zajtra mám ísť prvýkrát na extra plus nemčinu. Bojím sa, že ma vyhodia, alebo čo je horšie, že moje jazykové schopnosti budú ocenené nižšími triedami a vyhodia ma k druhákom.
  • bojím sa knihy. Je to niečo úplne nové, takého som sa ešte nebála. Z literatúry nám totižto pani Bridžit zadala knihy o ktorých treba spraviť referát. Ja som si vytiahla Matku od Gorkého. Najprv som sa tešila, lebo ju mám doma, a nie je to žiaden česko-slovenský dedinský príbeh o vodnom mlyne (ale o robotníkoch!). Teraz sa však bojím, že ju nestihnem prečítať a že bude nudná a zdĺhavá. Ešte som ju ani nezačala čítať, lebo len včera som dočítala po troch mesiacoch najpsychickyzdeptávajúcu Krajinu zázrakov. Ak sa nemáte radi, tak sa do nej pustite (Joyce Carol Oatesová je ten psychopat, ktorý to napísal). Ja som mala také depresie z toho, že som sa včera rozplakala, že už je koniec. Neviem posúdiť, či od šťastia alebo od smútku.
  • že robotníci naši nádherní odídu spred naších okien. Už dnes vraj Blonďatý pracoval na povale (my sme suterén!), ale občas sa prechádzal aj s tým Druhým, ktorý sa na nás furt usmieva a vzájomne si mávame pred našimi oknami.
                       ► čo som sa naučila o robotníkoch (čo by sa dalo niekedy zúžitkovať)
  • všetci do jedného fajčia (naučila som sa, že oheň si treba pýtať iba od mužov v monterkách)
  • 75 percent robotníkov vyzerá ako hokejisti (naučila som sa, že treba pozerať hokej, aby ste vedeli, aké im dať prezývky)
  • priveľa si namýšľajú (naučila som sa, že netreba robiť očká na postaršieho tučného robotníka, lebo si pred vami bude zaväzovať šnúrky. Zozadu.)
A viete čo? Dnes sme mali telesnú s Edwardom. A milujem How I met Your Mother. Je to také perfektné. A ešte veľa vecí, ale tie ma napadnú zhruba o 15 minút.

Wonderful Life

7. october 2010 at 20:36 | Charlie |  I´m not there

...so she throws him at the wall and kisses burn like fire and suddenly he starts to believe...

awbd

Okej, myslím že som v riti. V totálne veľkej riti. Možno ešte vo väčšej, než v tej svojej, a to už je niečo, to vám poviem.

V prvom rade, Seth a Iris sú spolu. Zatiaľ to nie je oficiálne (rozumej na Satanovej stránke sú obaja nezadaní, kontrolujem to aj štyrikrát za deň), ale tie dotyky a úsmevy a myšlienky. V poslednom čase sa oblúkom vyhýbam hlavnej chodbe. Dnes som sa jej však nevyhla, a videla som aj to, čo som nemala vidieť.

Stále klesá šanca na TO. No to, čo bolo tajné a keby to vyšlo, tak sa vystrelím na Mesiac od šťastia. Už som to mala napísané, ale..keď ja stále verím, že to vyjde, a nechcem to zakríknuť. Aspoň chvíľu.

Najhoršie však je, že asi to nebude len taká ľudová depresia. Nadmerným sledovaním samej seba som zistila, že plačem v priemere sedemkrát za deň. Aritmetický priemer posledného týždňa. Permanentne plačem po každej hádke s mamou/otcom/Freddiem/Florence. Plačem, lebo ich ľúbim tak veľmi, až ich nenávidím, a bojím sa, že im svojim správaním dávam najavo, že ich nemám rada, a to nie je pravda. Bojím sa predstavy, že ich raz stratím. Psychicky, fyzicky. Strašne sa bojím toho, čo mi život prinesie. Ja verím, a dúfam, že moja existencia tu má nejaký zmysel, a že s mojím životom má Boh plány (ako s každým jedným na tomto svete), len sa bojím, že zlyhám.

Je to strašné. Okrem Iris a Setha, TOHO, ma štve to, že mi nikto neverí. Nikto neverí, že by som si raz mohla splniť svoje sny. Každý vo mne vidí neurotického zbabelca, ktorý nemá talent na nakladanie so svojim životom. Jednoducho, každý zo mňa robí nulu. Dokonca im už aj začínam veriť. Začínam sa pripravovať na to, že nikdy nevyštudujem školu akú chcem a kde chcem, nikdy nebudem bývať v meste v akom chcem, s kým chcem a ako chcem. Nebudem robiť to, čo chcem. Budem len ďalší právne zbytočný človek, ktorý plytvá svojimi právami a možnosťami, ktorého neexistencia by nikoho nezarmútila.

A čo taká spravodlivosť? Niečo Vám poviem. Mám kamarátku, Clementine. Clementine poznám od prvého ročníka, chodila do vedľajšej triedy, potom sme sa na gymnáziu dostali do rovnakej triedy. Prvé štyri roky boli s Abbey nepriateľmi celej triedy. Všetci ich nenávideli a oni zas nenávideli nás. Potom sa ale niečo zmenilo. Do Abbey a Clementine som sa obrazne povedané zaľúbila a mala som ich veľmi rada. A práve vtedy, keď to bolo v najlepšom, Abbey odišla do Prahy a Clementine do Brém (v Nemecku, vy tupouni!). Odkedy sa presťahovala do Brém, stávajú sa jej čoraz lepšie veci. Clementine je ten najkrajší človek na svete. Má prirodzené svetlo ryšavé vlasy a jemné pehy. V Brémach si našla ohromné množstvo priateľov. Z našej školy jej do Nemecka takmer každý posiela odkazy, že je krásna a že nech sa vráti. Vrátane mňa. A je to myslené najsrdečnejšie a úprimne. Dnes už vie perfektne po nemecky, takže sa s tým nemusí babrať. A pred niekoľkými týždňami bola v Chicagu. To bol pre mňa klinec do rakvy. Veď kto býva v Chicagu? Kapitán, a bol tu už toľko krát, že normálne fotku neviem nájsť. Hnusne som závidela. Fakt hnusne. Vidíte? Clemetine je krásna (najväčšia somarina akú som v živote počula je veta: Krása nie je všetko. Je to najväčšia somarina od čias holokaustu.), múdra, inteligentná, spokojná a hlavne, je šťastná. Ako to, že jeden má toľko, prakticky všetko, a druhý nemá nič? Nechcem, aby nemala nič, chcem aby mala všetko. Ale chcem, aby aj ostatní mali všetko. A ako sebec, vrátane mňa.

Chcem lepší život, ale kúsok pochybujem o tom, či si ho môžem spraviť sama.


The Only Exception

5. october 2010 at 19:16 | Charlie |  I´m not there

...I know You´re leaving in the morning when you wake up, leave me with some kind of proof it´s not a dream...

awbd
Momentálne si neviem predstaviť tému, na ktorú by som vedela viesť monológ. Ak nechcete počuť o zubatej vagíne alebo sexy biči, tak dnes bude nuda. Niežeby inokedy nebola. 

Vždy otváram Nový článok s vervou písať inteligentné články plné inteligentných viet a duchaplných fráz. Naraz sa zarazím a zistím že odseky o nadržaných robotníkoch a debilných citoch k Sethovi zakončujem nejakým citoslovcom, ktoré znie písane (to je príslovka) ešte horšie ako hovorene (detto). Bohužiaľ nemám inšpiráciu ani talent písať na zmysluplné témy, tak budeme pokračovať v predchádzajúcej šablóne. To je tupo a dlho (uhádli ste, zabíjam čas).

Späť k robotníkom? Prehovorili ste ma. Stále sú tupí a nadržaní, akurát ten Blonďavý z dua Blonďavý a ten Druhý už nejak odnadržnel, pretože už pracuje a nepotĺka sa nám pred oknom a nevrhá na nás neslušné pohľady a nemravné myšlienky ako ten Druhý. Škoda ho. Čo sa týka Blonďavého, vyriešili sme ho ako príklad z matematiky (teda taký, aký ja nevyriešim) a pokiaľ sa nemýlime, tak vieme jeho meno, bydlisko a telefónne číslo. Len na ukážku našej geniality, daný sme mali len tvar jeho čeľuste (lebo nosí šiltovku zarazenú do čela). Preto je tu pravdepodobnosť, že ten vynájdený je niekto totálne iný (a zdá sa že je). Ale my to overíme.

Snaha začať peknými známkami školský rok je myslím nadobro zmarená, okrem päťky z matematiky som dostala trojku z chémie, ale zajtra píšem opravnú, tak hádam aspoň dvojku nejak vydolujem. Okrem toho som sa z Ellie stavila (opäť), že ak napíšem matematiku na jednotku, tak vyobjímam všetkých robotníkov. To som s kľudom odsúhlasila, keďže jednotku mať nebudem, to je jasné ako...proste je to jasné. Rodičia sa mi vyhrážajú doučovaním, a ja by som aj bola ochotná naňho pristúpiť, ale každý je buď úchyl alebo chce veľa peňazí. A okrem toho sa bojím, že ma nepríjmu na žiadnu vysokú. Štúdium v zahraničí je drahé, štipendium mi za moje známky nedajú (také je to jasné!) a inak ani netuším, čo budem robiť. Možno budem ako Sarah Spainová, alebo budem prostitútka, alebo neviem čo. Ale chcem bývať vo Vancouveri, to je tiež jasné.

A nakoniec, pri prezeraní babkiných starých fotiek som sa úplne zaľúbila do fotky, na ktorej bol babkin starší brat, ktorý vyzerá ako osemkrát krajší Marcello Mastroianni, a vyzerá tak úplne vznešene, galantne, tak mužne, tak hrdinsky. Keď budem mať muža, tak chcem, aby v šesťdesiatke vyzeral ako on. Bohužiaľ neviem ako sa volá, ani som ho nikdy nestretla. Je to v tom, že som dosť neskoré dieťa, babka mala vyše 60 už keď som sa narodila a nepoznám žiadneho jej súrodenca. A nikdy som nemala prababku ani pradedka! Ľutujte ma, také som ja úbohé dieťa.