November 2011

I used to live when I was younger

26. november 2011 at 20:35 | Charlie
Zajtra bude prvá adventná nedeľa. Milujem to, milujem to, napriek tomu, že posledných pár rokov ma každý svojimi rečami presviedča že už nemám nárok na to, tešiť sa na Vianoce. Vianoce sú, a dúfam, aj stále budú mojím najobľúbenejším obdobím roka.

Keby nebolo Vianoc, momentálne by som sa bahnila v kaluži beznádeje a menejcennosti. Okolo mňa sú totiž géniovia vo všetkých sférach života, a to nikto nemôže vyvrátiť. Ja som z celej našej "partie" (názov partie je svet) najväčší tĺk.

Neviem, čo budem robiť ak (vôbec) skončím školu. Prvýkrát vo svojom živote cítim tlak. Tlačím však jedine sama na seba. Teda asi. Stále ľudia vravia, že nič neviem,v podstate som nikto, v ničom nevynikám a nemôžem si dovoliť luxus mať možnosť mať to čo chcem. Nehovorím o postuláte, hovorím o predpoklade. Psychologička ma nachytala tým, že mi nahučala do hlavy, že moje inteligenčno-vedomostné testy som napísala výborne a takrečeno som génius a preto sa už tretí mesiac trápim s chémiou. Zatiaľ som nedostala 5, ale na druhej strane ani 1. Okrem toho som uviaznutá na strane 159 zo 480 stranového vydania Zločinu a Trestu, Raskoľnikov sa stále neudal a mňa to deptá viac, než by mohlo Aľonu Ivanovnu.Alebo Lizavetu, to je jedno.

Zas naopak, po tom, čo som si vymotala členky z riasového trsu zvaného Eddie, po včerajšej výmene úsmevov a pár slov som spadla na zadok. Dan je stále niečo (pre mňa, a keby ste ho videli tak aj pre vás) absolútne nepochopiteľné, ale čo je najdôležitejšie, zdá sa mi, že včera som videla Jonathana. A nemôžem nad tým prestať rozmýšľať. A zaľúbila som sa do Doktora Housea. Ale to je jediná vec z tohto odseku, ktorá sa mi páči.

Nezačala som tým, že sa na niečo teším?
Zajtra! ♥ A potom tie týždne...
Jupí! Jupí! Jupí!

I Dream about You. And Your English accent

12. november 2011 at 19:44 | Charlie |  I´m not there
Niekedy je lepšie nepísať nič. Iba nechať za seba vyjavovať sa egoistické bodky.
Inokedy.

Včera sme sa boli pozrieť na jednej univerzite. Myslela som, že to pohne veci trochu dopredu, no myslím, že to všetky riešenia zastrašilo a tie sa rozutekali na tisíc strán do tisícich míľ. Nie som si istá, či chcem stráviť 8 rokov štúdiom a hlavne v jednom meste, na druhej strane som strašný tupec, a chcem aby ma okolie obdivovalo za štúdium genetiky alebo onkológie. Chcem byť astrofyzičkou, ale keby som ňou mohla byť, už by som to nechcela. Tupec.

Na danej škole študuje aj Jonathan. Dva mesiace na Islande, po stopovaní a vyhadzovoch z hostelov som si hovorila, že sa mám pred ním čím pochváliť. Myslela som naňho dosť často. Keď som sa vracala, tešila som sa na rodičov, na súrodencov, na babky, na dedka, na kamarátov a na neho. Krásnym manierom osudu bolo, že som ho videla ešte v ten istý deň, ako sme sa vracali. To bolo pred dvoma mesiacmi. A včera, cestou domov, vlakom, s Wendy, som si priala a robila uzávery (neuzavretých citov) a chcela som, aby sa mi potvrdila domnienka, že to on sedel vo vagóne 5. Namiesto toho Turnerovskeho nosu tam však bol Dan. Niežeby ma tam čakal. Jasné, že nie. Tupec.

Chcem byť historičkou umenia, chcem ovládať teóriu všetkých vojen, chcem byť schopná stanovať v Caracase, chcem byť uväznená kvôli Lukašenkovi, chcem byť onkogenetikom s doktorátom z astrofyziky a chcem spievať árie vo všetkých operných sálach sveta. A chcem byť normálna. Veľmi. A rozhodná.

Ale nie, nechcem.

It´s us against the world

6. november 2011 at 19:01 | Charlie |  I´m not there
Celé popoludnie som strávila čítaním starých článkov, a posledný mesiac (ten písaný) ma tak strašne dojal. Dojali ma zmeny, ktoré u mňa nastali, dokonca som sa pousmiala aj nad všetkým, čo ma trápi doteraz.A je toho tak strašne veľa.

Čo sa týka školy, po rokoch vyplnených sťažnosťami z nekonečnej chémie som sa rozhodla maturovať z nej. Takže teraz pokračujem v bezsenných izotopových nociach a po každej dvojke, ktorú dostanem z písomky idem domov v stepárskych topánkach s tancom v nohách. Okrem toho mám ešte biológiu s najlepším profesorom na škole, ktorý nám ukážkovo dáva pocítiť že sme maturanti. Klasicky angličtina a dobrovoľná maturita z nemčiny, ktorá ma čaká obbudúci pondelok.

Väčšina mojich imaginárnych frajerov zmaturovala, ostali mi dvaja. Jeff a Dan, ak ešte pamätáte. Jeff, môj večný problém, ten šport na há hrajúci, krásnym nosom mávajúci, o dva roky neskôr sa narodívši a Dan, v svojej chrismartinovskej nevedomosti ohľadom mojich citov k nemu žijúci. Ách. No stále neprestávam snívať nad Jonathanom, kvôli ktorému sa nepekne zahrávam so svojim životom.

A cez leto som bola na Islande, prvý mesiac a pol som pracovala na farme vzdialenej od susedov 2 km a od najbližšieho mesta 12 km na severe ostrova, pár kilometrov od polárneho kruhu.Takže zatiaľ čo vy ste sa tu varili, ja som v ôsmich svetroch naháňala prádlo, keď mi vietor polámal vonkajší vešiak na prádlo. Starala som sa o rozkošnú 15 mesačnú slečnu, za ktorou teraz v noci plačem a neviem si vybaviť jej smiech, okrem toho o ďalšie 3 deti (najstaršia bola autistka, čo sa prejavovalo hlavne pri jedle a pri chodení do spoločnosti). Teta bola doma s najstaršou a ujo pracoval na farme a bol to človek, ktorý sa ani nesnažil skrývať ako mnou opovrhuje a ako mu vadí, že som tam (prišla som 3. júla, 19. augusta mi povedal prvé slovo). Nakoniec sa mi zdá, že deti huckal proti mne, lebo stále niečo vraveli po islandsky a potom sa aj s ockom na tom hurónsky smiali. Po mesiaci a pol mi došla trpezlivosť, tak som dala výpoveď. Zostával mi však ešte týždeň, takže som vzala výplatu a stopom som išla do 3 hodiny vzdialeného mesta, kde som prespávala v hosteli a na posledný týždeň mi teta rodiny (asi najlepšia šéfka akú kedy budem mať) vybavila rodinu v Reykjaviku, takže som odišla tam.Mojou úlohou bolo zastúpiť manželku ujovi Sigurdurovi (celým menom Sigurdur Sigurdurson, no nie je to úžasné) s pomocou o tri dievčatá, opäť som vyfasovala tú najmenšiu, štvorročnú Juliannu, po ktorú som bosá chodievala do škôlky (kto z vás môže povedať že bosý behal po Reykjaviku?) a to bola moja jediná povinnosť. Ináč som celé dni chodila po múzeách a obedovala a čítala si v parku pri jazierku. Teplota nepresiahla v lete 20 stupňov.....

Mnoho ľudí vraví, aké hrdinstvo som preukázala. Tiež som na seba bola pyšná. Letela som tam totiž z Krakowa štvrohodinovým letom na medzinárodné letisko hodinu od Reykjaviku. Priletela som o štvrtej ráno a potom som musela ísť ešte dvoma autobusmi aby som trafila. Všetko sa mi podarilo. Mamka mi volala s plačom, aká je na mňa pyšná a po zbytok prázdnin som jej volala s plačom ja. Dá sa povedať, že som bola psychicky na dne (Za dva mesiace som schudla vyše 10 kíl). Viete, Island som si vybrala preto, lebo Islanďania sú známi svojou neskutočnou láskavosťou. Takmer všetkých 300 000 obyvateľov mi to potvrdilo. Vraj len štyria Islanďania sú debili. A s nimi som žila väčšinu prázdnin. Vtedy som si uvedomila, ako hlúpo som sa chcela vyhnúť svojej rodine a letným oslavám s nimi, aké obrovské mám ja vlastne šťastie, že nežijem ako tamtí, že každý môj kamarát a príbuzný je ako sen, každé deň niečim iným ma dojímajúc a ako vôbec si ich nezaslúžim. Ale uvedomila som si ako strašne ich milujem. A za to to stálo.Asi až po troch týždňoch som dokázala telefonovať bez záchvatov plaču. No ani raz som mamke neplakala do telefónu, že chcem ísť domov. A tomu som rada, lebo teraz by som sa za to veľmi hanbila. Ale je to tá najlepšia skúsenosť za celý môj život.

Tento pocit po dopísaní článku mi neskutočne chýbal...
Mimochodom, jednu štatistiku above som si vymyslela. Ale nikdy neuhádnete ktorú.